štvrtok, 27. apríla 2017

Siréna

V mori spievajú. Na súši nesmú prehovoriť ani slovo. 

Autor: Kiera Cass                                                                           

Počet strán: 291
Žáner: YA, fantasy 
Vydavateľstvo: CooBoo 
Rok: 2017

Pôvodná anotácia: 
Oceán zachránil Kahlen pred smrťou. Je to už dávno, no odvtedy mu slúži ako siréna. Svojím spevom láka neznámych do hlbín mora, aby tak splatila dlh. Navzdory tomu, že jej jediné slovo môže zabiť, nedokáže odolať pevnine. Pozoruje ľudí, túži sa s nimi zhovárať, smiať sa a žiť slobodne medzi nimi. Kahlen je odhodlaná „odpykať si trest“ v samote… až kým nestretne okúzľujúceho a starostlivého Akinliho. Zosobňuje všetko, po čom kedy túžila. Nesmie s ním však prehovoriť. Všemožne sa snažia komunikovať, úžasne si rozumejú a ich vzťah rýchlo prerastá do priateľstva. Či chcú, alebo nie, spútava ich láska... Oceán však má svoje pravidlá a žiadna siréna by sa nemala zamilovať do človeka. Kahlen musí Akinliho opustiť. Človek nesmie poznať morský svet sirén. Avšak po rokoch poslušnosti sa Kahlen rozhodne nasledovať hlas svojho srdca. 

Moje hodnotenie: 
Kiera. Kiera Cass. Toto meno je medzi slovenskými čitateľmi určite veľmi známe práve vďaka sérii Selekcia. Nedávno u nás vyšla nová, opäť s prekrásnou obálkou, jej ďalšia kniha. Siréna. Od Selekcie sa líši nielen tým, že nemá pokračovanie, ale aj vďaka tomu že má úplne iný a originálny námet. 

Vôbec som nedúfala, že by Siréna mohla Selekciu predbehnúť. Že by na mňa mohla viac zapôsobiť. Ale rozhodla som sa dať jej šancu a sledovať, že čo so mnou urobí. Zo začiatku som brala túto knižku ako jednohubku, pretože Kiera píše naozaj odľahčene a pútavo, lenže na moje sklamanie sa to s tým začiatkom neuveriteľne vlieklo. Neustále som čakala na ten moment, kedy sa pokojné (niekedy až nudne pomalé) tempo deja konečne rozhýbe a ja zažijem nečakanú čitateľskú jazdu. Nemôžem povedať, že by to bolo nudné, ale nič zaujímavé a strhujúce sa tam nedialo. Bolo to opakujúce sa oboznamovanie s "obyčajným životom sirén". Na trávenie času to bolo v pohode, lenže ja som nestála o krátenie si chvíľ. Ja som si chcela tú knihu užiť, dýchať s ňou a nájsť si nových kamarátov medzi písmenkami. Bohužiaľ so spádom deja sa to takto nevlieklo iba počas začiatku, ale až do poslednej strany (uznávam, na konci to bolo lepšie, ale aj tak som čakala niečo viac). 

Kahlen mi ako hlavná hrdinka vôbec nesadla, alebo inými slovami, nezaujala ma. Nedokázala som si k nej nájsť žiaden vzťah alebo aspoň sympatie, pretože mi prišla tak trochu "plytká". Bola milá, poslušná, citlivá, trpiaca, milujúca, obetavá... Mala samé fantastické vlastnosti a možno preto si ma nezískala. Bola až príliš milá a jemná, rovnako ako celý príbeh. Kniha Siréna sa niesla v duchu sladkej naivity. Neuveriteľne mi to pripomenulo knihu od Zoelly, pretože tu tiež z tých rozkošných vetičiek, ktoré nikto nikdy v bežnej reči nepoužil, vytekal cukor z knihy a špinil mi deku.
Akinli
, chlapec do ktorého sa Kahlen zamilovala a pre ktorého bola len nemým dievčaťom, bol na rozdiel od nej veľmi ukecaný. A milý. Radi spolu piekli torty. Bol to zlatý chalan, ale ničím špecifickým nevynikal- nebol charakteristický nejakými črtami, povahou či maličkosťami v správaní. Bol to jednoducho Akinli, chlapec, ktorý stále nejakou "náhodou" naďabil na Kahlen a po fakt krátkom čase obidvaja prišli na to, že sú si súdení a že ich čaká len trápenie. Naozaj ma strašne mrzelo, že ten vzťah v mojich očiach nebol postavený vôbec reálne, pretože na mňa to absolútne nezapôsobilo (a bolo mi všetko jedno).  





Keďže ani hlavné postavy nebolo bohvieako rozvinuté, od tých vedľajších som nič šokujúce nečakala. Kahlenine sestry, Aisling, Miaka, Elizabeth a Padma, boli samozrejme neskonale krásne, uväznené v čase a... milé. Iste, každá mala nejakú tu črtu ktorou sa líšila od ostatných, ale v podstate zapadali do jednej nevýraznej machule. Myslela som, že Kiera sa viac pohrá s ich poslaním a podmorským svetom (nerozvinula ho takmer vôbec). Takmer všetka pozornosť sa upierala práve na lásku medzi smrteľníkom a sirénou. 


Okrem toho mi dojem kazil aj divný preklad. Myslím si, že keby sa prekladateľka trošku viac pohrala s vetičkami a trochu ich upravila, vážnosť textu a prirodzenosť dialógov by bola pri mnohých pasážach prítomná. Taktiež niektoré slová (veľmi ma mrzí, že som si tie hlášky nezapisovala, neviem povedať konkrétny príklad) vyzneli fakt zvláštne a kazili mi tak dojem z čítania.

Nechcem aby táto recenzia pôsobila strašne negatívne a preto vypichnem aj nejaké dobré vlastnosti príbehu. Je naozaj obdivuhodné, že aj napriek tomu, že ma kniha veľmi nebavila, čítala sa mi ľahko a rýchlo (Kierin štýl sa nezaprie). Taktiež sa mi páčil koniec (hurá nebol to čistý happy end!) a hlavne to, že ku koncu som si uvedomila hodnotu času, ako sa všetko mení a na čom naozaj záleží. Kniha mala peknú myšlienku, ktorá na konci vyplávala na povrch. Ak máte radi obyčajné a sladké príbehy na krátenie dlhých večerov, skúste siahnuť po tejto knižke. Dúfam, že sa vám bude páčiť viac ako mne. 

Za recenzný výtlačok ďakujem Albatros Media.


sobota, 22. apríla 2017

Kreatívna úloha: Zápisníky sú knihami bez slov

Každý ich má a predsa veľa ľudí netuší ako ich má využiť. Zápisníky. Čisté strany. Prinášam vám niekoľko nápadov ako efektívne využiť svoje notesy a rozvíjať tak kreatívne myslenie. 



1. Umelecký ventil 
Začnem s úplne najbežnejšími a najobyčajnejšími spôsobmi využitia zápisníkov. Keďže v každom z nás sa nachádza umelec (či už väčší alebo menší), využiť zošity/ notesy/ zápisníky na denno-denný relax by nebolo na škodu. Niekto si rád kreslí, iný píše, ďalší rád tvorí poéziu či skladá texty... Na umení je najkrajšie to, že nikto ho nedokáže robiť nasilu. Práve naopak- je to istý spôsob odpútania sa od reality, pretože pozornosť zameriame na presne tú chvíľu, keď tvoríme. Či už to so svojím talentom myslíte vážne alebo nie, skúste si osvojiť zvyk každý deň si sadnúť a aspoň 30 minút robiť to, čo vás baví a čo vám pomáha. Je to istá forma terapie, ktorá vám zaiste pomôže v stresujúcich alebo osamelých chvíľach.


2. Denník či diár? 
Obidva majú svoje čaro. Ja osobne mám oboje, aj keď s denníkom to celkom flákam (2-3 zápisky za mesiac). S diárom som v kontakte denno-denne. Tento rok je výnimočný aj preto, lebo som na Vianoce dostala Motivačný diár na rok 2017 (I can academy). Úprimne? Je to asi jedna z najlepších zmien v tomto roku. V diári sa nachádza mnoho úloh a cvičení v ktorých som si uvedomila mnoho vecí ohľadom mojich snov, túžob a budúcnosti. Okrem toho si tam stále poznačím kedy mám nejaké stretnutie, písomku či nejaké predsavzatie. Dnes je mojou neoddeliteľnou súčasťou, pretože nielenže mám prehľad o svojom živote (a uvedomila som si ako ten čas rýchlo letí), ale navyše je v ňom mnoho motivačných citátov (tie ja môžem). Denník má zas iné čaro- je konkrétnejší a potrebujete sa do neho vypísať, priznať si svoje nálady a pocity, vyžalovať sa a dať na papier to, čo vás trápi. Navyše je vedecky preukázané, že tí ľudia, čo si píšu aspoň 15 minút denne denník, majú lepšie psychické zdravie a krajší prístup k životu. Pretože ako raz povedal R. Sharma: "Pamätajte, ak váš život stojí za zamyslenie, potom stojí aj za spísanie." 

3. Zapíšte si svoje spomienky 
Ak ste príliš lenivý na písanie si denníka, zaobstarajte si zošit alebo zápisník a píšte si do neho len útržky momentov- ako ste sa cítili v tej sekunde, keď ste spoznali nového človeka, aká eufória do vás vnikla, keď ste vyšliapali na Rysy, aký to bol krásny pocit prvýkrát letieť lietadlom atď. Veľakrát spomíname na to, čo bolo krásne vtedy a nepozeráme sa na to, čo je krásne dnes. Spíšte si všetky pekné myšlienky z minulosti (alebo aj tie škaredé čo vás ťažia na srdci) a tie, na ktoré chcete zabudnúť, zničte (vybielitkujte, vytrhnite stranu, vyhoďte). Naopak tie, ktoré sa vám páčia, ale donekonečna vás ťahajú do minulosti, si s láskou napíšte, dajte ich zo seba von... a žite ďalej. Spísať si spomienky je krásny rituál a môžete si zápisky ozdobiť obrázkami, fotkami či pohľadnicami, ktoré s daným momentom súvisia.

4. Citáty 
Nemôžem si pomôcť, ale ja citáty jednoducho zbožňujem. Niekedy vám dokáže jedna veta, doslova a do písmena, zmeniť život, dať odhodlanie alebo vás posilniť. Existuje mnoho malých knižočiek iba s citátmi, ale spísať si vlastnú malú knižku s citátmi ušitými pre vás na mieru, ktoré sa vám naozaj páčia, to je niečo iné. Treba si ich starostlivo vyhľadávať a spisovať. Po čase, keď vám nebude najlepšie vám možno jeden z vami vybratých citátov pomôže.

5. Ďakujte 
Veru, aj toto cvičenie vám dokáže pomôcť a zlepšiť vám náladu. V motivačnom diári, o ktorom som sa zmieňovala trošku vyššie, je cvičenie na každý jeden deň: Dnes ďakujem za... Spočiatku som si myslela, že nenájdem jednu vec na každý deň. Predsa len, mám v živote veľa hlúpych dní, kedy sa mi nič nedarí, som nešťastná a unavená... Lenže keď som sa nad tým zlým dňom zamyslela, zbadala som trhlinky- tie pekné veci, ktoré sa mi pritrafili. A tak ďakujem za každý deň. Skúste to- nielenže sa zamyslíte nad svojím dňom, ale dokonca prídete na to, že na každom jednom je niečo krásne.

6. Snívajte a predstavujte si 
Každý z nás má sny- niekto chce navštíviť Japonsko alebo žiť rok v USA, ďalší sa chce dostať na vysnívanú vysokú školu, iní chcú byť na plný úväzok hudobníci či spisovatelia... Stretla som sa aj s takými myšlienkami, že to nie my si vyberáme sny, ale sny si vyberajú nás. Pretože sme dostatočne silní a motivovaní na ich uskutočnenie. Mnoho ľudí zlyhá práve vtedy, keď začne niečo robiť, ale o sekundu na to sa zľakne, začne panikáriť, pochybovať a časom to vzdá. Nebuďte takí. Poznám dve cvičenia vďaka ktorým si dokážete sny vykryštalizovať (lepšie predstaviť) a zároveň pritiahnuť do života (viete verím na niečo medzi nebom a zemou a tiež na zákon príťažlivosti). Čítala som o nich v knihách, nebojte sa, nevymyslela som ich ja. 1, scenár: Keď presne viete, čo chcete (aby ste niečo vyhrali, úspešne dostali vodičák, zvládli skúšku), presne tak tú scénku napíšte. Predstavte si, že je to časť z knihy, nevyhýbajte sa opisom, pocitom a ani priamej reči. Nechajte sa unášať vašimi túžbami a predstavivosťou. Keď si scénku napíšete (buďte konkrétny vo všetkom), verte jej, nespochybňujte ju a sem-tam si ju prečítajte (aj nahlas). 2, prajte si: Momentálne čítam jednu útlu, ale čarovnú knižku- Ako si správne priať. Autor hovorí, že všetko, na čo si pomyslíte, sa stane. Nezáleží na tom, či to je dobré alebo zlé. Jednoducho ste si to pritiahli do života a stane sa to. Dávajte si pozor na vaše myšlienky, pretože sú silné. Avšak vaše túžby dokážete posilniť tak, že ich napíšete (stačia dve-tri vety, ale presne ich formulujte). Myslite to úprimne a verte tomu, nezapájajte do toho rozum. Používajte výhradne prítomný, ale najlepšie minulý čas (akoby sa to už stalo). A poďakujte.


7. Váš osobný snár 
Keď už sme pri tých túžbach, prečo si nezapísať dobrodružstvá z nekonečnej ríše snov? Ak si svoj sen pamätáte presne, napíšte si ho. Ak len útržkovite, spíšte si aj to, ale snažte sa rozpamätať sa naň. Neskôr si môžete vyhľadať v dôveryhodných snároch, čo sa vám vaše sny snažia povedať. Určite nie sú náhodné, však?

Ak ste článok dočítali až do konca, ďakujem vám veľmi pekne. Inšpiroval vás tento príspevok? Dal vám niečo nové? Budem veľmi rada, ak mi zanecháte komentár! 


pondelok, 17. apríla 2017

13 dôvodov prečo (kniha vs. seriál)

Prišla kniha. Potom seriál. Dnes sa posolstvo tohto príbehu šíri medzi tínedžermi rýchlosťou svetla. 

Nemávam často čitateľské krízy, lenže bohužiaľ, niekedy sa objavia. A keď ja nemám chuť na čítanie, je to vážne zlé. Pred tromi týždňami som sa pustila do niekoľkých kníh, ale asi dve som po 50 stranách odložila, lebo mi na nich vadilo všetko, a jednu som síce prečítala celú, ale stále to nebolo ono. Potom sa začal veľký BUM na internete okolo knižky Mŕtve dievča neklame (13 reasons why) a ja, blúdiac po kníhkupectve, som neodolala a s nádejou som si ju kúpila. A oplatilo sa. Do knižky som sa konečne vžila a hltala som ju každou stranou. Ak by som nemala na ďalší deň písomku, prečítala by som ju ešte v ten deň. A po fantastickom čitateľskom zážitku som sa rozhodla dať šancu seriálu

Každý kto má pozná vie, že nemám rada seriály (okrem Sherlocka). Nikdy som im nevedela prísť na chuť už len kvôli tomu, že ma nebaví pozerať 5 sérií po 25 častí (niekto to má, samozrejme, rád). Avšak veľmi rada porovnávam filmové spracovanie s knihou a keďže sa blížili prázdniny a s nimi 6 dní voľna, dala som sa na to. Brala som to však ako niečo také, že si skúsim pozrieť prvé dva diely, aby som videla ako sa toho tvorcovia chopili a aby som mala ako-takú predstavu o filmovom spracovaní. Teraz sa pri tej spomienke smejem, pretože, ach bože, bola som ja hlúpa. Poznámka za okraj: je to totálna závislosť. 


Musím sa priznať, že seriálu som prišla na chuť asi až po 3 dieloch. V prvom rade mi veľmi nebol sympatický Dylan Minnette (Clay), ale neskôr som si ho totálne zamilovala. A takisto som sa strácala medzi všetkými postavami, pretože v knihe ich Hannah odhaľuje postupne, lenže v seriáli sa všetci objavovali spolu už od začiatku. Chvíľu som v tom mala chaos, že kto je kto, ale keď som sa konečne rozpamätala (tú knihu som dočítala deň predtým ehm ehm), už som všetko chápala a všímala som si detaily, ktoré boli v knihe. 

Prvá séria má 13 častí (prekvapivo), teda v každej časti vyjde na povrch jeden dôvod, prečo sa Hannah rozhodla ukončiť svoj život. Keď som sa minule zamyslela nad knihou, uvedomila som si, že je naozaj tenká vzhľadom k tomu, že rozpráva 13 vedľajších príbehov. Možno to bude tým, že v knihe šlo len o ten príbeh- čitateľ nevie aký bol Marcus, ako vyzerala Sheri alebo akú sladkosť mala rada Jessica. Kniha je o Hanninej bolesti, to je všetko. Hannu tiež spoznáte len vďaka kazetám a spôsobom akým rozpráva. Keď už sme pri tom prejave, rada by som sa zastavila pri Hanne. Neviem či sa to zdá iba mne, ale mne tá knižná Hannah prišla možno trošku... sebavedomejšia? Chcem tým povedať, že príbehy rozprávala tak provokatívne s cieľom vyvolať ľútosť v mysli poslucháča. Seriálová hlavná hrdinka pôsobila dojmom, že naozaj trpela, naozaj bola sama a naozaj sa cítila beznádejne. Tam som si všimla taký detail (ale to nezaujíma asi nikoho). 


Jedno obrovské plus seriálu som pripísala práve preto, že postavy, každý jeden charakter, bol rozvinutý. Iste, niektorý menej, niektorý viac, ale v konečnom dôsledku som tú danú osobu poznala omnoho lepšie ako z knihy. Zo začiatku som mala antipatiu ku každému. Nemala som obľúbencov. Veď všetci jej ublížili. Lenže po čase, keď sa to pozlátko začalo odlupovať a ja som videla, že aj tí vinníci sú len ľudia, som niekoho začala ľutovať, niekomu nadržiavať a s inými súcitiť. Niektoré činy boli naozaj svinstvá (a vtedy som tú postavu nenávidela ešte viac), ale niektoré boli spôsobené zlým načasovaním alebo nehodou. 

Tým, že Hannah natočila tieto kazety, týchto ľudí spojila. Dala ich do hromady. A to bolo ďalšie plusko pre seriál, keďže to v knihe nebolo. Tie osoby sa častokrát stretávali, bavili sa, ohovárali sa medzi sebou a zrazu... sa to začalo. Začali sa hádať. Začala panika. Pretože tá pravda, ktorej odmietali veriť a ktorú Hannah vyslovila nahlas, začala rozožierať všetky väzby a dôveru. Bola ako plyn, ktorý sa začal drať na povrch. Prenikla cez všetkých a s každou postavou to niečo urobilo. Bolo to bravúrne vymyslené a, vďakabohu, aj realisticky


A herci, mamma mia, to bola paráda. Hlavne preto, že žiadna tvár nebola okukaná. Všetci boli pre mňa noví a hrali to bravúrne. Naozaj klobúk dole pred spracovaním. Clayovi (spomínanému Dylanovi) som spočiatku nevedela prísť na chuť. Jeho tvár pôsobila akoby bol neustále smutný a ešte mi vadilo aj to ako pomaly tie nahrávky počúva (v knihe to zmákol za jeden deň). Lenže čím viacej častí som videla, tým viac som si ho zamilovala a na konci som si uvedomila, že toto je naozaj Clay. Viem, chvíľu mi to trvalo, ale čo už. No a potom som sa zamerala na Hannu (Katherine Langford), ktorú hrala austrálska herečka. Nielenže bola veľmi pekná, ale navyše bola uveriteľná. Vyzerala ako normálna študentka, ktorá navyše trpí. Nemala modelkovskú postavu a ani nepôsobila ako nejaká "dokonalá hrdinka na prvý pohľad". Bola to jednoducho Hannah- reálna a prirodzená

Veľmi som si cenila aj to, že seriál sa naozaj držal svojej knižnej predlohy. Samozrejme že tu boli nejaké zmeny (predovšetkým na konci), ale nijako výrazne to neovplyvnilo dej. Naopak, bavilo ma to pozerať ešte viac, pretože som nevedela čo mám čakať. V knihe (a občas aj v seriáli) bolo veľa vecí z ktorých Hannah (zbytočne) urobila drámu. Ako vážne, niečo mohla nechať tak. Lebo povedzme si na rovinu: nebola sama. Podobné veci sa stávajú denno-denne aj iným a nie každý si kvôli tomu siahol na život. V seriáli, oproti knihe, tieto problémy trochu "nafúkli" alebo skomplikovali, aby to vyzeralo reálnejšie. Ale dakedy sa v seriáli Hannah správala až hlúpo- niekedy mi to pripadalo, akoby ona sama hľadala dôvody na to, aby mohla iných obviniť zo svojej samovraždy. Niektoré veci pôsobili trošku umelo, ale nech je ako je, každá duša reaguje na svoj život iným spôsobom. Posledné tri diely seriálu boli teda naozaj najdrsnejšie alebo "najťažšie spracovateľné". Bola to psychologická hra medzi seriálom a divákom. 

Asi vám je jasné, že seriál hodnotím kladne. A nerada to priznávam, ale musím povedať, že seriál sa mi páčil viac. Bolo to niečo neopísateľné a oveľa obsiahlejšie. Nedokázala som sa od seriálu odtrhnúť, je to závislosť (nepozerajte, keď máte na práci niečo iné). Reálne tu vystupovali všetky postavy z nahrávok, boli tu scény ako sa s tým vyrovnávajú, ako to medzi nimi je atď atď. Tým však nechcem povedať, že kniha je zlá- Mŕtve dievča neklame je skvost. Nesrandujem. A navyše, tento príbeh má veľké posolstvo a som rada, že sa ja vďaka realistickému vyobrazeniu ujal medzi tínedžermi. Je známe, že filmové práva kúpila pred niekoľkými rokmi Selena Gomez a keďže ako producentka to mala pod palcom, je vidno, že si na tom dali všetci veľmi záležať. Prosím, dajte tomu šancu (v poradí: kniha, seriál). Ak venujete čas jednému a aj druhému, vytvoríte si ešte kompletnejší obraz a tento príbeh naozaj prežijete s postavami a precítite vlastným srdcom. 


štvrtok, 13. apríla 2017

Mŕtve dievča neklame

Hannah chce len jedno: aby ste ju počúvali. 

Autor: Jay Asher                                                     

Počet strán: 237
Žáner: YA
Vydavateľstvo: Slovart
Rok: 2017

Pôvodná anotácia: 
Najoceňovanejšia tínedžerská kniha posledného desaťročia. Moderná klasika tínedžerskej literatúry 21. storočia.
Clay Jensen objaví jedného dňa pred domom zvláštnu škatuľu s niekoľkými magnetofónovými páskami. Nahrala ich Hannah Bakerová – spolužiačka, do ktorej bol buchnutý. No Hannah pred dvoma týždňami spáchala samovraždu. Jej hlas na magnetofónových páskach mu prezradí, že existuje trinásť dôvodov, prečo sa rozhodla pre ten strašný čin. Clay je jeden z nich. A keď si ju vypočuje, zistí prečo. Clay strávi noc s Hannahiným hlasom v ušiach, nasleduje jej slová po celom meste a postupne odkrýva najhlbšie tajomstvá a bolesť dospievajúceho dievčaťa. 

Moje hodnotenie: 
Určite ste si túto knihu všimli, pretože na vás kričí zo švetkých kútov sociálnych sietí. Možno aj vďaka tomu, že sa práve spustila lavína pozitívnych recenzií na seriálové spracovanie (Thirteen reasons why). Mala som v pláne sa do tejto knihy pustiť, ale nie teraz. Odkladala som to na leto. Lenže neodolala som.

Knižka je napísaná naozaj neobyčajným spôsobom: rozprávač príbehu je síce Clay, ktorý svoj príbeh hovorí zo svojho uhla pohľadu, ale do toho sa prepletá Hannin hlas z nahrávok. Niekedy, hlavne keď som bola sústredená na Hannin príbeh, ma jeho poznámky rušili (hlavne pre to, že neboli nevyhnutné) ale inokedy sa mi páčila jeho retrospektíva na daný okamih. Spočiatku sa mi ťažko sústredilo, keď sa Hannah striedala s Clayom, ale po čase som si na to zvykla. 


Mŕtve dievča neklame je smutný príbeh. Naozaj je. Lenže zhltnete ho za dva dni. Niečo cez dvesto strán opisuje jeden deň z Clayovho života. Jeden deň. Aj napriek niekoľkým štylistickým chybám alebo (občas) divnému prekladu, budete hltať každú stránku a vpíjať sa do Hanninho rozprávania. Občas na mňa sadla smutná nálada, ale čo iné by ste mali prežívať, ak čítate príbeh dievčaťa, ktoré sa rozhodlo ukončiť svoj život? Osobne som nikdy nič podobné nečítala. 

Hannah si toho preskákala veľa- mnoho ľudí prišlo, stalo sa jej kamarátmi a potom ju nechalo samú. Iní ju zradili, ďalší jej ublížili... Keď som sa nad tým zamyslela, jej život sa nelíši od toho nášho, tínedžerskeho. Každý sa niekedy cíti sám a zradený, presne ako ona. Niektoré veci, o ktorých hovorila, mi pripadali ako úplne maličkosti, totálne prkotiny, nad ktorými sa netreba zamýšľať. Lenže viete čo? Tieto prkotiny odštartovali sled udalostí, ktorých dôsledok Hannah ublížil. Spôsobil jej bolesť. 

Mnohým z vás na mne záležalo, ale nie dostatočne. Neviete, čo iné sa dialo v mojom živote. Doma. Ani v škole. Neviete nič o živote druhých, len o tom svojom. A keď začnete zasahovať do jednej časti života niekoho iného, zasiahnete aj iné časti. Nanešťastie, nedá sa to od seba oddeliť. Takže, keď začnete niekomu zasahovať do jednej časti života, zasiahnete tým jeho celý život. Všetko... má dopad na všetko.

Jay Asher napísal príbeh, ktorý má posolstvo. A ja si myslím, že literatúra a umenie ako také majú presne takúto úlohu: niečo ľuďom odkázať. Pretože nie vždy sa k našim blízkym chováme pekne. Tvárime sa, že sme im nič škaredé nepovedali, že sme ich neoklamali, že sme im neublížili... a pritom netušíme, čo sme spôsobili a čo ten dotyčný zažíva. V tejto knihe sa autor ani len nepokúšal vykresať postavy, ani sa im nejako špeciálne venovať. Išlo mu len o Hannin príbeh, o nič iné. Hlavnú hrdinku spoznáte skrz kazety, ale nebude vyobrazená ideálne. Bude vám pripadať ako reálne dievča z vašej školy. 

sobota, 25. marca 2017

7 rád pre budúcich spisovateľov

Mnoho ľudí miluje písanie. Zväčša je to potreba vyventilovať si hlavu a dať dokopy myšlienky a nápady, ktoré tvoria nezastaviteľný vír v mysli. Niekto píše básne alebo články, lenže nájdu sa aj takí, ktorí píšu prózu. Buď poviedky alebo dlhočizný dokument, ktorý svojím rozsahom pripomína knihu. A ktovie, možno z toho raz naozaj kniha bude. 

Keďže sama patrím k tým, ktorí radi píšu nielen články a poviedky, ale aj dlhšie príbehy, zaujímala ma tzv. "teória písania", ktorá mi upriamila pozornosť na to, čo robím zle a ako sa zlepšiť. Pretože nie je hanba napísať niečo zle. Hanbou je napísať niečo zle a nepriznať si chyby, ktoré by ste vedeli opraviť. Prinášam vám 7 rád, ktoré by vám pri písaní vašej tvorby dokázali pomôcť a vylepšiť vaše prozaické texty. 

1. Písanie je vytrvalostný šport 
Veru, je to tak. Nie je ľahké napísať knihu a už vôbec nie, keď vám to trvá rok alebo dva. Za ten čas
sa každý spisovateľ vyvíja, rozširuje si obzory a sám sa mení. Počas písania ho napádajú nové veci a vylepšenia, rovnako ako aj pochybnosti a beznádej. Počas toho musí autor neustále veriť v svoj príbeh a schopnosti, že to jedného dňa dopíše.
A bum, tu je kameň úrazu. Ono to nie je iba o dopísaní knihy. Keď autor príbeh dokončí, mal by si ho niekoľkokrát prečítať a prepisovať, vylepšovať, kritizovať. Niektorí sa z toho možno aj zbláznia, pretože je to ťažký, ale predovšetkým na čas náročný, proces.
Jeden z najdôležitejších faktorov je štýl autora. Každý z nás, bez ohľadu na to, či píše alebo nie, má jedinečný štýl vyjadrovania sa a myslenia. Neexistujú na svete dvaja ľudia, ktorí by vám opísali rovnako západ slnka alebo rozbúrené more- niekto začne obrázok opisovať od oblohy, druhý začne lúčmi slnka a v druhom prípade niekto začne opisovať modré slané more alebo spenenú vodu, ktorá sa obíja o skaly. Váš štýl sa nedá zmeniť, pretože vy už nejakú tú dobu (celý svoj život) rozprávate a vyjadrujete sa istým spôsobom. Preto, ak sa vám nepáči, čo ste napísali alebo si myslíte, že to je strašné a nikoho by to nebavilo, pamätajte na dve veci: a, to, že je váš štýl zvláštny, znamená, že je originálny a to je v literatúre neuveriteľne vzácne a b, svoj štýl dokážete priviesť do dokonalosti len praxou. To znamená, že musíte písať a písať. Môžete vyskúšať rôzne cvičenia: koľko synoným vás napadne za dve minúty na dané slovo, každý deň umelecky opíšte nejaký obrázok alebo si precvičujte to, v čom ste podľa vás najmenej schopný. 


2. Začiatok 
Ak chcete napísať niečo geniálne, je úplne jasné, že celý príbeh musí byť pútavo napísaný a dejovo lákavý pre čitateľa. Musí v človeku vyvolať emócie, rozplakať a oklamať ho či rozosmiať. Lenže na to, aby človek, ktorý sa nejakým spôsobom dostane k vášmu príbehu, čítal ďalej a pochopil celú myšlienku vášho diela, je potrebná jediná vec- pútavý začiatok. Keď hovorím pútavý, myslím tým naozaj pútavý. Od prvej vety až po začiatok jadra. Práve táto prvá časť dokáže zaujať a vyvolať veľké množstvo otázok, že váš príbeh vzbudí záujem. Ako sa hovorí: "najlepšie jahody na začiatok". Do prvých kapitol skryte najdôležitejšie  semienka otázok, záhady a nejasnosti, aby čitateľ vedel, čo číta. Mnohým autorom (aj mne), sa páči, keď všetko vysypem až na koniec, ale ak to podáte zlým spôsobom, stane sa to najhoršie: kniha začne čitateľa nudiť.  

Walter: "To je zlé. Nespomeniete Examiner? Nebudeme mať žiadne uznanie?" 
Hildy: "Dám to do druhého odstavca..."
Walter: "Kto, dočerta, bude čítať druhý odstavec?" 
-The Front Page (Ben Hecht a Charles MacArthur) 

3. Protagonista a záporák 
Mnohokrát sa stáva, že autor upriami celú svoju pozornosť len na svojho dokonalého neporaziteľného hrdinu, ktorý sa nikdy nebojí a ani neplače. A v momente, keď sa na scéne objaví záporná postava, prebudí sa v ňom nezastaviteľný prúd sily, ktorým ho ľahko porazí.
Zatiaľ čo protagonista je väčšinou precízne vymyslenou a napísanou postavou, záporná postava je v príbehu len preto, aby dokázala, že protagonista je naozaj silnejší a dokonalý. Nemalo by tomu byť tak. Takisto ako protagonista, aj záporná postava by mala mať svoju minulosť a charakter. Ani v živote tomu nie je tak, že buď je osoba dobrá a úprimná alebo zlá a prefíkaná. Každý je vo svojom vnútri čierno-biely, ale jedna farba u každého prevláda viac. Preto ak píšete napríklad fantasy, dystópiu, historický príbeh alebo hocijaký žáner, kde sa to schyľuje ku konfliktu či bitke, dajte si záležať aj na zápornej strane. Vdýchnete tak doňho dušu a ľahšie na jeho črtách upriamite pozornosť na rozdiel medzi dobrom a zlom.

Keď chcete vytvoriť uveriteľnú hlavnú postavu, položte si týchto sedem otázok:
1. Aká je jej dominantná vlastnosť?
2. Čo/Kto je jej protikladom?
3. Čo chce?
4. Čo je za ňou? (minulosť, rodina, tajomstvá...)
5. V čom vyniká nad ostatnými? (morálka, myšlienky...)
6. Čo poškvrňuje jej charakter? (strach, zlé vlastnosti, lenivosť...)
7. Ako to s ňou skončí?


4. Téma a prostredie 
Podľa Celie Brayfieldovej, ktorej radami som sa riadila pri písaní tohto článku, téma a prostredie
stelesňujú najdôležitejšie prvky príbehu. Keď píšete fantastiku, tak prirodzene svoj príbeh zasadíte do iného sveta. Neviem či je vôbec možné v dnešnej dobe vytvoriť úplne iný fantasy svet, aký poznáme z príbehov napísaných Rowlingovou, Tolkienom, Lewisom, Carollom, Maasovou, Martinom, Cassandrou Clare atď., lenže to neznamená, že autor nevie vymyslieť niečo nové. Je jasné, že stále sa dielo bude podobať na niečo iné, ale je dôležité, aby bolo napísané fantastickým štýlom, so svojskými postavami a inými pravidlami bytia. Pravidlá fantasy sveta sa výrazne líšia od tých našich.
A čo sa týka témy, autor by si mal pred úpravami textu položiť otázku, čo chce svojím príbehom svetu povedať. Následne by mal dávať pozor, či jeho myšlienku z textu čitateľ do seba vdýchne alebo či by mal zasiať ešte viac náznakov či semienok svojich ideí do viet. 










5. Dynamika deja 
Predstavte si tanečnicu. Jej postava sa neustále nejako pohybuje, skáče, točí sa, vrtí sa a... neustále je v pohybe. Takto nejako by to malo vyzerať aj s príbehom- mal by byť dôrazný a hĺbavý s mnohými zvratmi, ktoré v sekunde zabezpečia, že situácia sa otočí o 180 stupňov. Predstavte si, že vaše dielo (príbeh, ktorý máte ešte len rozpísaný) je vlastne tanec. Podobal by sa skôr na zvodnú sambu, či by sa hodil do pomalej melódie "Medveďku daj labku"? Je pravda, že ja sama nie som spisovateľka, ale myslím si, že už len skúsený čitateľ vie vychytať muchy a skritizovať dielo. Prečítala som mnoho kníh a preto sa aj ja prikláňam k názoru, že dynamika deja (žiadne omáčky, výstižné opisy, reálne dialógy atď.) vie veľmi dobre dopomôcť príbehu a posunúť ho na inú úroveň. Práve zvraty a nitky, ktorými zozadu ťahá autor, sa hrajú s čitateľovou psychikou a vyvolávajú v nej strach, napätie, zvedavosť či radosť. 


"Dajte čitateľom to, čo chcú, ale nie tak, ako to očakávajú." 
William Goldman 

6. Vyvarujte sa deus ex machina 
Síce názov znie neznámo a komplikovane, ide o veľmi jednoduchú vec: náhodu. Samozrejme, že náhody vedia dejom poriadne zatočiť a skomplikovať ju či vystupňovať dej, lenže príliš veľké množstvo náhod vzbudzuje nedôveru a istým spôsobom pochybnosti o autorovej kreativite. Deus ex machina sa chápe ako zvrat či zhoda okolností napr., keď sa hrdina na konci zobudí a zistí, že to bol iba sen. Aj vďaka takémuto prvku môže koniec, a vlastne celý príbeh, vyvolať v čitateľovi zvláštne emócie. Lenže nepoužívajte to často. Žiaden čitateľ to nemá rád a som si istá, že ani vy. Okrem náhody do tejto kategórie spadá aj predvídateľnosť, či veľa podobných situácií za sebou. 

7. Zlaté finále 
Niekedy, keď príbeh čitateľa neohúril, koniec dokáže všetko zmeniť. Zdevastovať a pošliapať po všetkých domnienkach či nádejách. Keď autor dopisuje svoj príbeh, poväčšine to už chce mať za sebou a preto som aj ja bola veľakrát svedkom kníh, kde bol koniec uponáhľaný ako rýchlik. Ak máte aj vy pocit, že koniec ste nejakým spôsobom "odflákli" alebo ho rýchlo naťukali, aby bolo, nič sa nedeje. Pokojne si otvorte svoj dokument znova a pokojne ho prepíšte. Prepisujte. Tak, aby bol v konečnom dôsledku rovnako žiarivý a pútavý ako zvyšok deja. Nezabúdajte, že práve koniec je tá časť príbehu, ktorá má najväčšiu silu čitateľa sklamať alebo ohúriť. Je to naozaj tenká hranica, z ktorej keď nevybočíte, máte vyhraté. Posledné strany príbehu zoraďte do krátkych kapitol a prečesajte ich do menších a výstižnejších opisov. Práve finále musí byť ešte záživnejšie, rýchlejšie a dynamickejšie ako zvyšok knihy. 
Keď si budete myslieť, že príbeh je dokončený, dajte ho prečítať ľuďom, ktorí vám povedia objektívny názor a vypočujte si ich prípadnú kritiku. Nezabudnite byť za ňu vďačný. Za ten čas si skúste prečítať iné knihy, ktoré vám môžu dopomôcť na chvíľku vypnúť a sústrediť sa na iný príbeh.


Pomohol vám tento článok? Aj vy patríte k tým, ktorí vytvárajú a na papier píšu svoje príbehy? Ak áno, povedzte, o čom píšete a aké máte plány s písaním do budúcna?

nedeľa, 19. marca 2017

Holding Up The Universe

Ona si aj napriek minulosti chce plniť sny. 
On niečo skrýva natoľko vážne, že je niekým, kým v skutočnosti nechce byť. 

Autor: Jennifer Niven                                                                    
Počet strán: 388
Žáner: YA
Jazyk: anglický 
Vydavateľstvo: Penguin Books
Rok: 2016 

Pôvodná anotácia: 
From the author of the New York Times bestseller All the Bright Places comes a heart-wrenching story about what it means to see someone and love someone for who they truly are. Everyone thinks they know Libby Strout, the girl once dubbed “America’s Fattest Teen.” But no one’s taken the time to look past her weight to get to know who she really is. Following her mom’s death, she’s been picking up the pieces in the privacy of her home, dealing with her heartbroken father and her own grief. Now, Libby’s ready: for high school, for new friends, for love, and for Every Possibility Life has to Offer. In that moment, I know the part I want to play here at MVB High. I want to be the girl who can do anything. Everyone thinks they know Jack Masselin, too. Yes, he’s got swagger, but he’s also mastered the impossible art of giving people what they want, of fitting in. What no one knows is that Jack has a newly acquired secret: he can’t recognize faces. Even his own brothers are strangers to him. He’s the guy who can re-engineer and rebuild anything in new and bad-ass ways, but he can’t understand what’s going on with the inner workings of his brain. So he tells himself to play it cool: Be charming. Be hilarious. Don’t get too close to anyone.
Until he meets Libby. When the two get tangled up in a cruel high school gamevwhich lands them in group counseling and community servicevLibby and Jack are both pissed, and then surprised. Because the more time they spend together, the less alone they feel. Because sometimes when you meet someone, it changes the world, theirs and yours. Jennifer Niven delivers another poignant, exhilarating love story about finding that person who sees you for who you are and seeing them right back. 

Môj názor: 
Jennifer Niven si ma absolútne získala jej knihou Všetky skvelé miesta, ktoré vykresľovali príbeh dvoch krehkých duší, ktoré podľahli láske. Touto knihou chcela byť autorka oporou pre mladých osamelých ľudí. Keď som začala čítať jej najnovšiu knihu, ešte nepreloženú, bolo mi jasné, že autorkin zámer je vždy povedať svojim čitateľom nejaké posolstvo prostredníctvom jej príbehu. 

Jennifer opäť vytvorila dvoch rozprávačov, Jacka a Libby, ktorí sú veľmi rozdielni a pochádzajú z iných, inak komplikovaných, svetov. Libby nemala ľahké detstvo a po smrti mamy začala veľa jesť. Myslím tým, že jedla naozaj veľa a bez limitu. Práve kvôli obezite sa musela pred svetom skrývať a učiť sa sama doma v priebehu päť rokov. Jack má však iné tajomstvo: trpí mozgovou poruchou, ktorá mu bráni žiť obyčajný život. Nedokáže rozoznať a pamätať si tváre ľudí. Nepamätá si ako vyzerá jeho mama, dokonca nespozná ani svoj vlastný odraz v zrkadle. Aj napriek tomu je v najpopulárnejšej partii chlapcov zo školy a tvári sa, že má nad všetkým nadhľad. 


Na túto knižku som sa neskutočne tešila, pretože ju napísala jedna z mojich najobľúbenejších autoriek. A tiež preto, lebo ma zaujal námet tohoto príbehu. Ja osobne som bola veľmi zvedavá na Jacka, keďže o takejto mozgovej poruche som nikdy predtým nepočula a chcela som vedieť, ako sa s touto postavou autorka vyhrá. Od začiatku som mala očakávania, že v rukách držím jednu z najkrajšie napísaných kníh, ktoré za tento rok prečítam a že mi tento príbeh určite zlomí srdce. 

Všetky moje ilúzie sa však už zo začiatku rozpŕchli. Začiatok nebol zlý, práveže bol naozaj dojemne a pútavo napísaný, lenže... sa dosť vliekol. Neviem prečo, ale prvých sto strán mi pripadalo tak trošku nudných, autorka mohla niektoré pasáže vyškrtať a namiesto omáčok tam mohla vsunúť kratšie scénky, ktoré by zrýchlili dynamiku deja.  Libby mi pripadala ako naozaj fajn baba a na moje prekvapenie mi vôbec nepripadala nejako zakríknutá alebo depresívna. Čakala som, že to bude horšie, že ju bude treba zachraňovať (veď viete, tučné dievčatá to v škole nemajú ľahké), ale bola to práve ona, ktorá motivovala ľudí naokolo. Psychicky bola teda oveľa silnejšia ako sa na prvý pohľad zdalo. Jackove pasáže sa mi tiež veľmi páčili. Jeho choroba, lepšie povedané prekliatie, vytvárala pre mňa veľmi exotické a neobyčajné čítanie. Ja by som si napríklad nedokázala predstaviť, keby som nevedela rozpoznať žiadnu tvár: že by som sa s niekým rozprávala, otočila by som sa a už by som si ho nepamätala. 

Tento príbeh je o láske. Je o dvoch rozdielnych mladých ľuďoch a neprajnosti osudu. Je to citlivé rozprávanie nabité krásnymi myšlienkami, ktorými chce autorka zmeniť zmýšľanie mladého čitateľa a utvrdiť ho v tom, že je milovaný a krásny, bez ohľadu na vek, váhu či farbu pleti. 

Keby autorka začiatok trošku poupravila a skrátila, malo by to určite väčší spád. A pre mňa to síce bol milý a dojímavý čitateľský zážitok, lenže na konci som bola trošku sklamaná. Pri naozaj dobrých knihách, ktoré sa ma niečím dotknú a zmenia ma, cítim nadšený pocit, pulzujúci hlboko vo mne. Žiaľ, pri tejto knihe som nič také zvláštne necítila. Bolo to príjemné čítanie s originálnym námetom, ale ja som čakala niečo viac. Moje milované Všetky skvelé miesta táto kniha určite nepredbehla, no neľutujem, že som si ju prečítala. 

Ak máte radi YA knihy s myšlienkou a netradičnými hrdinmi, táto kniha sa vám bude určite páčiť. Jennifer určite písať vie, no osobne si myslím, že by vedela napísať ešte niečo lepšie, dojímavejšie a pútavejšie. Bohužiaľ, nebavila som sa pri nej až tak ako som očakávala, no to neznamená, že tento príbeh nemá čo povedať iným. 




Čítali ste už niečo od tejto autorky? Oslovili vás jej príbehy?


nedeľa, 12. marca 2017

15 povzbudzujúcich citátov od tvorcov knižného sveta

Milujem citáty. Sú to tak krásne mierené slová pospájané do pár riadkov. Ich čaro spočíva v tom, že poniektoré sa vám zaryjú do srdca až tak, že sa nimi riadite po celý život. Vybrala som pre vás 15 citátov, ktoré vyslovili spisovatelia- nadaní, uznávaní, zbožňovaní. 

1. Antoine de Saint- Exupéry 
 


2. Ralph Waldo Emerson 
 

3. J.K. Rowling 

4. Jennifer Niven
 

5. Paulo Coelho 
 

 

6. Anne Frank
 

7. John Green 
 

8. Ransom Riggs 
 

9. E. Lockhart 
 

10. Lewis Carroll 
 

11. Colleen Hoover
 

12. Ernest Hemingway 
 

13. George R. R. Martin 
 

14. Suzanne Collins 


Máte aj vy svoje obľúbené citáty? Ak áno, aké?