utorok, 19. augusta 2014

Umenie pretekať v daždi

Zoznámte sa s dojímavým príbehom, ktorého hlavnú úlohu stvárňuje puto medzi psou a ľudskou dušou. Je správny čas uvedomiť si čo má akú hodnotu a že to najcennejšie stojí vždy pri nás... 

Autor: Garth Stein                                                                              
Počet strán: 224 
Žáner: román, motivačný príbeh 
Vydavateľstvo: Tatran 
Rok: 2012 

Anotácia: 
Zoznámte sa s mojím svetom- mám srsť, mám labky. Jem psie žrádlo a volajú ma Enzo. No nie som len taký obyčajný pes. Som pes, ktorý má hlboko vo svojom vnútri psiu dušu. Som pes, ktorý od narodenia verí, že po smrti  sa opäť narodí, ale niečo sa zmení- bude mať ľudskú kožu. 
Tak toto je môj život. Večne som na štyroch labkách, všade kde sa pohnem zostanú po mne chlpy a väčšinou na mňa každý kričí. Môj pán Denny závodne preteká a má manželku Eve a dcéru Zoe. Síce sa zdá, že má Denny obyčajný život, čoskoro zistím ja sám, že som sa hlboko mýlil. Niekedy si hovorím, že Boh ma vyslal ku Dennymu, aby som bol vždy s ním a prekonával všetky tie rútiace sa polená popod nohy. No mne to ide tažšie, keďže ich mám štyri. Za to, že ma Denny živí a niekedy mi dopraje vychutnať si celú tú atmosféru závodov, som pri ňom vždy. Milý výmenný obchod.
Spočiatku som Eve nemal rád. Zdala sa mi nesympatická, aj keď som sa najviac spoliehal na povestnú psiu intuíciu. No rovnako ako Dennyho a celú rodinu, aj mňa šokuje správa, že Eve je chorá. Smrteľne chorá. Hrozí, že celá Dennyho rodina ostane bez matky. Nebude mať kto prať, variť, zavárať, upratovať, kričať a z celého srdca milovať svoju rodinu. Zdravotný stav sa neustále zhoršuje a celkom nápomocní sú aj Evini rodičia. Eve je u nich "hospitalizovaná" zatiaľ čo my ostatní ku nej chodíme pravidelne a radi s ňou trávime čas. Čas, ktorý nám ešte zostal. Je jasné, že by som toho Eve ešte veľa chcel povedať - Je mi to ľúto. O Dennyho a Zoe sa postarám, dozriem na nich. Neodchádzaj! Budeš mi chýbať. Nechcem, aby si odišla...  Sypal by som zo seba piate cez deviate, aj keď by tie vety nemali súvislosť. No nemôžem povedať nič. Tak ako každý pes, aj ja viem maximálne štekať a rozdávať psie pohľady. Pohľadom neviem skoro nič povedať, lebo ľudia ich neregistrujú. Stále sa niekam ponáhľajú, majú stres, sú hladní, smädní, majú povinnosti a možno by ich niekedy upokojil iba ten môj psí pohľad. Pohľad psích vlhkých očí, ktoré vám v danej situácii dajú podnet na správne rozhodnutie.
A tak som pri Eve trávil čas, spoznával sa s ňou, dýchal taký istý kyslík ako ona a pomaly začal chápať, že ten ľudský život zas nie je až taká výhra v porovnaní s tým psím. 
Po smutnej udalosti bude Denny na dne. Bude sám (opäť si nevšimne môj pohľad a bude sa cítiť doslova pod psa) s kopou problémov a v istom okamihu aj s nevyriešiteľnými situáciami. Milučkí svokrovci, Evini rodičia budú toho názoru, že ich dcérka Zoe patrí im a Denny nemá taký nárok ako oni. Dennymu sa všetko na hlavu rúca, život musí prijať taký aký je a ja to všetko po jeho boku sledujem. Malým rozptýlením bude pre nás pretekanie závodných áut, pri ktorom mi Denny pár krát prízvukoval, že najväčšie nebezpečenstvo je pretekať v daždi. A tak sa začnú životy psej a ľudskej duše prelínať a spolu súvisieť, aj keď je jasné, že koniec je viac ako jednoznačný...

Moje hodnotenie: 
Opäť sa ako ku prvej vyjadrím ku obálke. Obálka je dojemná a smutná. Modré pozadie symbolizuje dážď a psík a jeho smutné oči vám pripomenú, že realita je ťažká. No práve takáto obálka ma dostala. Síce príbeh je smutný, lebo sa odohráva v krutej realite, vedela som, že takejto literatúry sa netreba báť, lebo vo vás určite zanechá hlbokú pečiatku a dojmy. Príbeh sa číta ľahko, čo je na neuverenie, pretože opisuje zložitý a dojímyvý príbeh Enza, neobyčajného psíka, ktorého kúsok nájdete v každom domácom miláčikovi. Kniha má aj originálnu myšlienku v tom, že rozprávačom príbehu je psík a tak máte obzor z o niečo nižšieho pohľadu s oporou štyroch labiek. Skúsite sa aspoň na malú chvíľku votrieť pod psiu kožu, pocítite psie chlpy a namiesto slov budete vedieť iba štekať. Príbeh je doslova reálny a pri viacerých situáciach (niekedy dokonca absurdných) sa spýtate nahlas Je toto normálne? Veď to je absordné! Stop! Stop! A potom spoločne zistíme, že toto sa odohráva v dnešnom svete. Enzov čistý život bez stresu, nadávok, pohoršovania sa a znepokojovania sa pre finančnú situáciu sa tak zmieša s prímesou toho ľudského. Nebudem popierať, že na konci knihy som plakala. Čítam riadok. Druhý riadok a z tretieho je už čierna machuľa. Posledné strany sa čítali ťažko. No myslím si, že táto kniha jednoducho patrí do každej knižnice už len preto, lebo väčšina ľudí sa bojí takejto pravdivej literatúry a drží sa cukrovej vaty s ešte sladším koncom. Veď možno práve o ulicu ďalej sa odohráva podobný príbeh tomu Enzovmu... 
Román Umenie pretekať v daždi zožal neuveriteľný úspech v USA natoľko, že Universal Picture kúpil práva na jeho sfilmovanie.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára