utorok 19. mája 2015

Kam zmizla Aljaška

Miles mal už dosť dlho nudný život. Je potrebná zmena. A tak ju aj vykoná. Mamičkovskú opateru a vlastnú izbu vymení za štyri holé steny a protivného profesora. Veď internát je internát. A tak vstúpia do jeho života prvé cigarety, chľastanie, flákanie a rôzne rebélie... 

Autor: John Green                                                                                    
Počet strán: 219
Žáner: romantika, príbeh zo života
Vydavateľstvo: Slovart
Rok: 2013 

Anotácia: 
Miles má už po krk nudného života, bez priateľov,  plného len školy, priveľkej rodičovskej opatery a nudy. Práve preto sa rozhodne pre zmenu, pre iný vzduch. Rozhodne sa ísť na internátnu školu Culver Creek v Alabame. Aby zažil aspoň niečo vzrušujúce, neisté a zakázané.
Po veľkých luxusných očakávaniach sa Miles namiesto koženej sedačky a čalúneného dreva, zoznámi so štyrmi holými stenami s konferenčným stolíkom (stvárňuje ho kufor). Takže malé sklamanie. Našťastie Miles vyfasoval oveľa lepšieho spolubývajúceho ako izbu- Chipa Martina, no každý mu hovorí Plukovník. Je to fajn chalan nižšieho vzrastu, s ostrým, ale úprimným jazykom a skromnou, ale rebelskou povahou. 

Milesova zvláštnosť je asi tá, že je zažratý do posledných slov pred smrťou. Znie to zvláštne? Pozná skoro všetky slová pred smrťou známych osobností- zaujíma ho to a zisťuje si ich. Plukovník je skôr rebelant z chudobných pomerov, ale dobrým srdcom- pretože svoju matku si váži a ľúbi ju nadovšetko na svete.
Čoskoro Plukovník zoznámi Milesa s Aljaškou Youngovou- prekrásnym dievčaťom, ktorá je ako živá strela. Je vtipná, zábavná, rebelantská, tvrdohlavá a trochu "divoká". No Milesa okamžite očarí.

Jednak preto, lebo je to krásne dievča, je šialená a je za každú srandu.
Pomaly Miles zapadne do partie, kde ešte pribudol Takumi (japonský internátnik) a Lara (rumunské dievča). Vyskúša po prvýkrát fajčiť cigarety, aj keď najprv ide vypľuť dušu, začne si zvykať na nočné chľastačky, kanadské žartíky, poriadne nadávanie, ale aj bozkávanie, či dievčatá. Internátny život ako sa patrí. Čo by sa len mohlo stať? Všeličo, pretože:

Tajomstvom je, že Aljaška až taká veselá nie je ako vyzerá. Niečo z minulosti ju vo vnútri veľmi trápi. 
Pravdou je, že tejto podarenej partii bude horieť pod zadkom a až takí frajeri nie sú. 
No krásne je, že Miles si konečne nájde dievča a zažije prvú internátnu lásku... 

Všetko sa dá opať do starých koľají- kanadské žartíky pokračujú, chľastanie a fajčenie vo veľkom gradujú a popri tom si udržiavajú slušný priemer. Spolu filozofujú nad labyrintom života, posledných slovách, smrti a prečo vlastne život žijeme. 

No zrazu sa stane niečo, čo nikto nečakal. Hrozné, strašné, rýchle a nenavrátiteľné... A je potrebné, aby si položili všetky otázky ešte raz a poriadne sa zamysleli, keď chcú odhaliť aspoň kúsok pravdy... 


"Prečo fajčíš tak brutálne rýchlo?" opýtal som sa. Pozrela sa na mňa a zoširoka sa usmiala. 
"Ty fajčíš pre potešenie. Ja fajčím, aby som umrela." 
 Moje hodnotenie: 
Obálka na prvý pohľad nevyzerá príliš zaujímavo, skvostne alebo strhujúco. Je jednoduchá- čierne pozadie, pekné písmo a biely kvietok s jedným odchádzajúcim lupeňom. Nič viac a nič menej. Kniha nemá ani prebal. Takže tomu, kto túto knihu nečítal, pripadá obálka obyčajne a nezaujímavo. No v skutočnosti sa úplne hodí k príbehu, pravý čitateľ v nej nájde to, čo sa v nej skrýva. Takže je svojím spôsobom tajomná a mne sa páči čím ďalej, tým viac. A tiež sa mi páči akým písmom je napísané slovo "Aljaška".
Od Greena je toto pre mňa už tretia kniha, takže som vedela, čo približne môžem očakávať. Ak by som to mala zhodnotiť, tak Na vine sú hviezdy sú na tretej priečke, na druhej Papierové mestá a na prvej (zatiaľ) Kam zmizla Aljaška. Momentálne sa chystám aj na Poučku o predvídateľnosti Katherín, takže až potom bude poradie ucelené.
Green je proste Green. Vtipné rozprávanie ma chytilo už od prvej strany, takže som sa nepatrne usmievala už na začiatku. Nechýbali žartíky, smiešne pripomienky, drzé hlášky a novinkou sú nadávky. Poriadné hrubé nadávky, ktoré mi však skoro vôbec nevadili. Slovart tentoraz dal dôraz na živý tínedžerský slovník a nie rýdzu krásnu slovenčinu. Práve preto bol príbeh o niečo uveriteľnejší, postavy nám, pubertiakom, bližšie (pretože aj my niekedy nadávame ako pohani) a celkovo som si vedela postavy lepšie uceliť a vytvoriť si o nich mienku. Green vedel kde presne má dať tieto nadávky, aby sa hodili, vyzneli vtipne, ľahko a zobrazovali uveriteľnú situáciu. Takže čo sa týka štýlu písania, nesklamal. Dokonca sa v mojich očiach dostal vyššie, pretože táto kniha bola napísaná úplne perfektne. Čítala sa ľahko, bola vtipná a svieža, mala silný príbeh, nadávky, blízke postavy, hlboké úvahy, rebelnosť a kanadské žartíky. Je proste dokonalá.  Nie je hrubá a predsa v sebe ukrýva krásny príbeh, ktorý je rozdelený na dve časti: predtým a potom.

Čo sa týka postáv, bolo tu pár trhlín. Miles, hlavný hrdina a rozprávač príbehu, bol naozaj skvelý. Bol úprimný, mal vtipné názory a neopisoval nudne, ale vecne a zaujímavo. Jeho myšlienky, úvahy, výčitky alebo spomienky bolo radosť čítať. Mne sa naozaj veľmi páčil a zaujal ma. Nebol nejaký veľký exot a možno práve to ho robilo výnimočným.

Plukovníka som milovala. Možno asi tak ako Milesa. Nadával síce zo všetkých najviac a aj najviac vystrájal, ale bol to dobrý kamarát a spolubývajúci. Až neskôr sa ukázalo z akých pomerov pochádza, ale nehanbil sa za to. Bol pyšný na svoju mamu- ako žije, ako vie žiť, ako všetko prežila, kde žije a ako ho vychovala. Že sa oňho stará a platí mu školu. Miluje ju viac ako svoj život a keď doštuduje, chce jej kúpiť dom. No nie je to úžasné/sladké/milé? Možno práve preto som mala Plukovníka tak rada... 

"Máš opicu?"
"Ako farár alkoholik v nedeľu ráno."
"Asi si nemala toľko piť," dohováral som jej.
"Rambo, mal by si vedieť, že som strašne nešťastný človek."



Laru a Takumiho by som nevedela až tak podrobne "vysvetliť", pretože neboli až takou veľkou súčasťou príbehu. Boli síce dôležitou súčasťou partie a zábavy, ale najväčšia trojka bola Aljaška, Plukovník a Miles. Lara a Takumi k nim neboli až tak blízki, aj keď si boli blízki dosť. Beriem ich ako dve neodlúčiteľné, ale nie až tak blízke postavy. Kažodpádne oživovali dej, konverzácie a pomáhali k najväčším vylomeninám, za čo im je čitateľ určite veľmi vďačný... 
Aljašku som si nechala naschvál nakoniec, aj keď patrí ku hlavným postavám. Pri nej som totižto našla jedno veľké mínus pre Greena. Green totiž nevie vymyslieť originálne dievča do svojej knihy. On totiž vytvoril jedno, dal im dve mená- Margo a Aljaška a vsadil ich do dvoch kníh. Aljaška mi neskutočne pripomínala Margo. Obidve boli šialené, zábavné, srandovné, drzé, nevyspytateľné, ale v hĺbke duše veľmi smutné. Týmto ma Green dosť sklamal. Aljaška a Margo (teraz sa budem opakovať... asi tak ako Green) nemali od seba ďaleko a autor na nich dvoch vystaval dva veľké príbehy. Takáto neoriginalita sa mi vôbec nepáči. Keďže som čítala prvé Papierové mestá, Margo ma nadchla. Pri Aljaške som už hľadala jej spoločné znaky s Margo a bolo ich dosť veľa. Dva príbehy a podobné dievčatá. Myslím si, že mohol vymyslieť niečo lepšie a nie opakovať sa. Kam zmizla Aljaška je ale staršia kniha, takže Aljaška je staršia ako Margo. Nič viac k tomu nepoviem len to, že keďže sa mi páčila Margo, páčila sa mi aj Aljaška. Aj keď musím povedať, že Aljaška ešte o niečo viac, čo je dobré znamenie. Milovala som ju takisto ako Plukovníka a Milesa.
Celkovo knižku hodnotím veľmi kladne- nadchla ma. Neskutočne silný príbeh okorenený humorom, hriešnym životom a úvahami. Knihu určite odporúčam tým, ktorí majú radi silné príbehy, dobre napísané knihy, milovníkom lásky, fajčenia a smútku. Táto kniha vo mne vyvoláva veľmi silné pocity a bola mi krátka. Vďaka tomu, že mi prehovorila do duše a uvedomila som si pár vecí, by ju som vedela čítať donekonečna, bola napísaná (aspoň pre mňa) úžasne. Predbehla aj Papierové mestá a Na vine sú hviezdy, aj keď som Poučku ešte nečítala. Aj napriek neoriginalite dievčat, knihe dávam päť hviezdičiek. Pretože keby som ju čítala pred Papierovými mestami, Aljaška by bola originálna. Ale ja som čítala prv "mestá" ako Aljašku, takže mi prišla skôr originálna Margo. Neviem, či som to napísala zrozumiteľne, ale chcem tým povedať- že knihu nesmiem súdiť podľa toho, čo som skôr čítala, lebo tá druhá nemôže za to, že v prvej bola podobná postava. Ináč je kniha u mňa medzi najobľúbenejšími a veľmi ma chytila za srdce, snáď sa s podobnými stretnem už čoskoro... 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára