streda 28. októbra 2015

Zuzka Šulajová: Zistila som, že priatelia a dobrí ľudia na nás čakajú všade na svete

Zuzku Šulajovú som pre vás už raz vyspovedala, no povedala som si, že teraz by to nebolo opäť na škodu. Nedávno vyšiel nový Paulin denník. Nielen o ňom, ale aj o Austrálii a kritike sa dozviete v rozhovore!



1. Aké to bolo pre teba opäť sa vrátiť do Pauliných denníkov? Ako sa ti písalo?

Veľmi ľahko. Od štvrtej časti je to totiž jeden ucelený príbeh rozdelený do troch častí, ktorý píšem v jednom kuse, bez prestávky - práve preto, aby som sa z neho nevytrhla. V tejto chvíli už robím finálnu šiestu časť a v duchu sa lúčim s postavami, ktoré sú so mnou od roku 2003...

2. Máš nejaké spisovateľské rituály? Napr., že len ráno alebo len s kávou v ruke?
Píšem zásadne dopoludnia, vtedy mi najlepšie myslí, mám najviac pokoja, som sama doma. Potrebujem ticho, aby som sa mohla a vedela prevteliť do svojich postáv. Inak nič takého - káva býva, ale len taká klasická dopoludňajšia, akú si dávam vždy, či už píšem, alebo nie.

3. Ako je všetkým známe, Austráliu si do denníka č.5 zakomponovala zo svojich vlastných skúseností a pocitov. Ako vnímaš túto krajinu a čo si v nej vlastne robila?
Všetko, čo som o Austrálii, národoch, vzťahoch, kultúre napísala v piatej časti, je realita. Opísala som Austráliu presne takú, aká je, môžete tomu veriť. Krajinu vnímam ako nádhernú zem, na ktorej spoznanie človek potrebuje niekoľko mesiacov, pretože je taká obrovská, že sa do nej zmestí celá Európa. Vzdialenosti sa tam vnímajú inak ako u nás. Pre nás je 30 km za prácou dosť veľa, tam je to akoby 5 km. Ja som študovala angličtinu a potom manažment, pracovala som v nemocničnej reštaurácii - tá je tiež verne opísaná v knižke. Strávila som tam len 9 mesiacov úplne sama, ako aj Paula, ale ja som sa vrátila pre rodinné problémy na Slovensku. Rozhodnutie odísť bolo najlepšie rozhodnutie v živote, nikdy nebudem ľutovať. Posunulo ma to ako človeka, aj ako spisovateľku, dalo mi to toľko, ako by nedali žiadne školy na Slovensku. Kamarástva s rôznymi národnosťami, komunikácia len v angličtine (ja osobne som nespoznala veľa Slovákov), problémy som riešila sama... Dozrela som tam, získala nadhľad, naučila som sa, čo je tolerancia (a mnohí by zistili, že si iba mysleli, že sú tolerantní), zistila som, že priatelia a dobrí ľudia na nás čakajú všade na svete.

3. Určite si sa tam aj ty stretla s rôznymi národnosťami. Ako ťa vnímali? A ty ich?
Austrália je multikultúrna krajina, nikto nerieši, odkiaľ si, aký si, ako vyzeráš, čo robíš, čím sa živíš -
všetko rešpektujú a berú ťa takého, aký si, aj keď (z pohľadu Slováka) vyzeráš hrozne, nie si tip top moderný, nemáš lukratívnu prácu. Si to ty, basta fidli, bodka. Sú priateľskí a otvorení. O Slovensku nepočuli, zato keď spomeniete Československo, alebo Poľsko, Česko, tak už vedia, skadiaľ si. Mňa tipovali na Turkyňu. A ja som sa zbavila našich typických predsudkov o takých národoch ako Indovia, Arabi, Srílančania, Libanonci. Sú úžasní, nesmierne zaujímaví, a ani moslimovia nie sú vôbec takí, ako to teraz propagujú média, na čo sa veľmi hnevám... Žila som s nimi, robila som s nimi, neponižovali ma, nebili, nenútili mi vieru, boli samá tolerancia a ústretovosť. Ak mi niekto pomohol, keď som mala problémy, tak oni. Nie Slováci, nie Bosnianci, ale najmä Indovia... a nechceli za to nič.

4. Vsadila si do príbehu aj nejaké nové reálne postavy či zážitky (napr z Austrálie)?
Áno, inšpirovala som sa skutočnými ľuďmi. Ind Vilas, Španiel Luis, Thajčanka Joan a mnoho iných Pauliných kolegov z práce naozaj existovali. Zážitky sú reálne napríklad dom v Granville, čiastočne Paulin druhý dom vo Westmead, skadiaľ ju majiteľka vyhodila (aj mne sa to stalo), aj majiteľka Paulinho posledného domu je podľa reality. Zažívala som veci, ktoré sa nedali nedať na papier. Akurát, že Paule som to v mnohom uľahčila, aby to nebolo skôr depresívne ako veselé. Reálne sú aj miesta, ktoré spomínam - až na cestu do Perthu, tú som neabsolvovala, iba som chcela, ale nevydalo.

5. Začala si už písať DD6? Predpokladám, že ho máš už poriadne premyslený...
Mám ho premyslený od začiatku až do konca. 3/4 je hotová.

6. Nemohla by si nás na DD6 aspoň trošku nalákať?
Všetko, čo doteraz nebolo ujasnené, napríklad Lukášove pohnútky na rozchod, jeho život v Anglicku, sa dozvieme v šestke. Tu sa Paula bude rozhodovať medzi životom na Slovensku a v Austrálii, založí si aj rodinu a budeme sledovať, aká je mama, aké má deti. Denník bude zase niečím iný, a tým nemyslím iba obsahový posun z mladej ženy na dospelú ženu, matku a manželku, ale aj niečo iné. Viac nechcem prezrádzať, lebo nedávno vyšla piata časť a mnohí si ju prajú až na Vianoce. Takže od januára budem ochotnejšia o šestke hovoriť viac.

7. Ako dobre vieme, DD6 je veľké finále. Čo bude potom? Uvažuješ o nejakom novom príbehu alebo nemáš ešte ani potuchy?
Myslím, že by som mala napísať ešte aspoň jeden samostatný román, aby som nebola len tá, ktorá iné ako denníky nepíše. Dlžím to sama sebe. Uvažujem nad historickým románom, mám rada dobrodružno-historické romány, ale ešte uvidím, je to ďaleko. Prioritná je šiesta časť denníka.

8. Niektorým neprajnikom sa zdá, že DD má už veľa dielov a zbytočne píšeš ďalej. Ako prijímaš hocijakú kritiku?
Nuž, kritika sa vždy človeka dotkne. Ale ak narážaš na kritiky na Martinuse, tie neriešim. Stačí mi pozrieť, ako sú napísané štylisticky a obsahovo, a hneď mi je nasné, čo to bude asi za človeka plného nenávisti, závisti, že asi nečíta, lebo o tom svedčia jeho vyjadrovacie schopnosti, a tiež sa mi zdá, že to píše jeden a ten istý človek. Navyše je anonymný. A ak niekto tvrdí, že to robím pre peniaze, potom mi lichotí. Ak z toho mám toľko peňazí, tak to znamená, že kniha sa vynikajúco predáva, mám
veľa čitateľov, je teda úspešná. Ďalšia vec, ak sa objaví neprajnosť, človek je asi ozaj úspešný. Každá úspešná osobnosť má totiž vela neprajníkov a ohováračov, všimnite si to. Je to taká smutná slovenská vlastnosť. Aj v Austrálii som si všimla, že len Slovania sa sťažovali, závideli a fňukali. Ostatné národy boli spokojné a vysmiate, nech sa dialo, čo sa dialo. Raz som prišla do školy zničená, že som toho mala veľa v práci, doma som upratovala, a predo mnou ešte 5 hodín jazykovky, a Španiel sa na mňa pozrel, že veď to je život, a čo? Úsmev a ideme ďalej! A Čech či Bosniak zvesil hlavu a vymenoval, aké neprávosti sa mu dnes od toho a toho človeka stali...
No a že dielov denníka už stačilo? A prečo by som nemohla byť prvá na Slovensku, kto napíše sériu kníh pre mládež, ktorá sa im vryla do srdca, rastú s ňou, zostane tu po generácie, postavám to dodalo dušu a charizmu, akú jedna kniha, ani dve časti, nedajú žiadnej postave... Kde by bol dnes Harry Potter, kebyže Rowlingová napíše len jednu časť? Bol by taký slávny? Pochybujem - nemal by totiž dušu, ktorú má vďaka sérii. Komu to vadí, nech ma nečíta, výber je bohatý. Ja svoje rozhodnutie neľutujem, dosť som si ho premyslela, než som sa do toho pustila. Niekoľko mesiacov som nerobila nič iné, len uvažovala.

Zuzke ďakujem veľmi pekne za rozhovor a zároveň jej prajem úspešné dokončenie posledného denníka :)

utorok 20. októbra 2015

Labyrint: Útek

Keby si sa ocitol na úplne neznámom mieste s úplne neznámymi ľuďmi a nemal by si skoro žiadne spomienky, ako by si sa zachoval? 

Autor: James Dashner                                                            
Počet strán: 349
Žáner: dystopický
Vydavateľstvo: YOLI
Rok: 2015

Anotácia:

Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám. Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.

Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.


Moje hodnotenie:

Na slovenský preklad som čakala veľmi trpezlivo a vôbec mi nevadilo, že každý sa do toho pustil buď v češtine alebo si pozrel film. To je jasný dôkaz toho, že som ani netušila aký je tento príbeh.
Na dystópiách som asi závislá, pretože každá jedna ma nadchne a dosť dlho ešte žijem v tom svete a rozmýšľam o príbehu. Nečakala som však, že na jedno posedenie prečítam takmer polovicu knihy.

Na Jamesa Dashnera si neviete urobiť názor po pár stranách. Prvých 30 vás totižto veľmi naťahuje,
všetko sa vlečie a vy vnútri pištíte, nech sa už niečo stane. Lebo tie malé náznaky predsa určite neboli náhody, že? No a po tom začiatku sa dostanete na kraj útesu a neskutočnou rýchlosťou sa spád deja začne stupňovať, zamotávať a ani si neuvedomíte, letíte spolu s ním... Zo začiatku som si myslela, že len vďaka perfektnému príbehu sa to dá čítať, lebo že James nemá až taký úžasný štýl písania. Omyl, má... neskutočný. Celá kniha je taká napínavá a premyslená, že vidno, že na nej pracoval 3 roky. Nesmiem zabudnúť pochvíliť preklad- názvy sa mi veľmi ľahko osvojili, dobre sa všetko čítalo a naozaj som zaň vďačná.

Ja osobne som si obľúbila veľa postáv (a to tam vystupuje až jedno dievča). Hlavného hrdinu, Thomasa, som od začiatku zbožňovala. Najviac som si na ňom vážila asi to, že bol veľmi bystrý, neopúšťala ho nádej a neustále myslel na ostatných, aj keď šiel na takmer istú smrť... Potom tu bol zlatý Chuck, dvanásťročný chlapec, ktorého som milovala a hrozne som si ho obľúbila. Newt a Minho sa mi zas páčili preto, lebo sa správali normálne, racionálne a Thomasovi verili napriek všetkému. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na Teresu- bola som jej asi najviac vďačná, že priniesla do príbehu trochu ženskosti a veľa tajomstiev odhalila...

Neviem čo by som robila na ich mieste- kebyže som odrezaná od sveta, obklopená Labyrintom a beznádejou. Keď som sa nad tým zamyslela, je to čistý pocit úzkosti a smútku. Preto som po celý čas ľutovala každého jedného, že sa tam dostal. Aj nenávidené postavy. Na nič mi bolo tiež z toho, že si nikto nič a na nikoho nepamätal- nikto nevedel okrem svojho mena o sebe takmer nič, nepamätali si
rodičov, priateľov, svoj starý život a ani vek... Teda ani čitateľ nevedel nič a neustále mi vírili v hlave otázky: A prečo tam sú? Kto ich tam poslal? A prečo toto? Tamten niečo netají? Prečo si nemohla spomenúť? A prečo ho to nenapadlo skôr? A nedalo by sa niečo vymyslieť? A prečo si nevedia spomenúť? A prečo? Prečo? PREČO? Dashner nás po celý čas drží v napätí, ale otázky pribúdajú. Niečo mi hovorí, že finále bude veľkolepé. A práve vďaka Terese a Thomasovi sa všetko začalo brutálne hýbať,začali sa objavovať nové veci, nádej a čo je hlavné... začali si spomínať a zistili o sebe veľkú pravdu. 

Celý príbeh s Labyrintom, Plačlivcami (roboty žijúce v Labyrinte), systémom na Fleku a postavami sa mi postaral o perfektné čítanie, pri ktorom som vedela vypnúť od reality a totálne som sa zažrala do príbehu. Bola som napätá, zvedavá, smiala som sa na niektorých hláškach, no aj som plakala. Na posledných stranách sa konečne niektoré veci začali odkrývať a potom sa idete zblázniť, lebo nemáte dvojku. Neviem čo by som knihe vytkla, možno, že by mohla byť hrubšia. Ale je dokonalá taká, aká je.

Ak váhate, či sa zoznámiť s týmto príbehom je dobrý nápad, neváhajte. Ja som niekedy začala zamýšľať, či sa mi to nepáči viac ako Divergencia... a nebolo to len kvôli postavám a systému, ale vďaka originalite príbehu. Na konci som sa definitívne rozhodla, že si idem okamžite objednať druhú a tretiu časť, o chvíľu sa do nich pustím. 


Filmové spracovanie som si pozrela tiež a síce bolo naozaj super, kniha sa mi páčila ešte viac- niektoré scény či odôvodnenia boli oveľa lepšie a tiež som s postavami viac splynula, no nemôžem povedať, že by bol priemerný. Ak som vás teda aspoň trochu nalákala, nečakajte. Prečítajte si príbeh o strachu, ľudskej psychike a vzťahoch, ale aj o tom, že hrdina má odvahu aj na tom najhoršom mieste na svete.



nedeľa 11. októbra 2015

Džínsový denník 5

Určite je už všetkým známe, že piaty Paulin denník je na svete a tá sa teda poriadne rozpísala! Veď má aj o čom- tentoraz sa dej nebude motať na Slovensku, ale rovno v Austrálii!! 

Autor: Zuzka Šulajová                                                                 
Počet strán: 584
Žáner: realistický, denník
Vydavateľstvo: Slovenský spisovateľ
Rok: 2015 

Anotácia: 
Piate pokračovanie kultovej série. Odkedy sa Paula rozišla s Lukášom, jej život akoby stagnoval. Potom však Patrik príde s návrhom, aby s ním išla navštíviť brata do Sydney. Paula spočiatku odmieta, ale nakoniec odcestuje spolu s Denisou, ktorá práve rieši osobnú drámu. Paula sa prekvapivo rozhodne zostať v Sydney celkom sama. Spoznáva rôznych ľudí, rôzne kultúry, cestu jej skrížia problémy, ale aj chalan, ktorý jej pomôže – paradoxne i roztápať ľady medzi ňou a Lukášom. Paula sa bude musieť rozhodnúť: ostane žiť v cudzej krajine alebo sa vráti na Slovensko, kde je všetko hore nohami? 

Môj názor: 
Na piaty Paulin denník som sa neskutočne tešila celý rok. Na tejto sérii som vyrastala a síce som dnes už staršia, je to moja slovenská nezabudnuteľná srdcovka. Veľmi som sa tešila, že opäť pocítim ten známy pocit, keď budem čítať riadky Paulinho denníka, že sa budem smiať, cítiť motýle v bruchu... 

Oproti ostatným denníkom je tento určite najhrubší a okrem toho sa líši aj tým, že sa dej odohráva v Austrálii. Autorka tam sama žila určitú dobu a z jednotlivých opisov prírody, mesta, atmosféry a samej Austrálie, bolo cítiť, že tam naozaj bola. Budovy a miesta sa mi teda ľahko a jasne vytvárali v mysli. Toto bolo určite jedno z plusov. Austrália tam bola vykreslená realisticky a niekedy som mala naozaj pocit, že som tam spolu s Paulou

Hlavná hrdinka nám teda už poriadne vyrástla a spolu s vyšším vekom má aj väčšie starosti. Rozchod s Lukášom stále mierne bolí a stále naňho spomína. Síce si našla prácu čašníčky a nikoho nemá, keď uvidí Lukáša s inou, vždy je tak trošku... ranená. Práve preto sa rozhodne ísť na Austrálie- na dobu neurčitú, úplne sama. Spočiatku tam bude spolu s Denisou a Patrikom, no neskôr bude musieť prežiť sama ako prst na opačnej pologuli. Tam sa spoznáva s novými ľuďmi, národnosťami a zdokonaľuje si angličtinu. Okrem nových priateľov spozná Paula aj chalana, ktorý jej pomôže... ale je Paula pripravená na vzťah, ak na Lukáša ešte nezabudla? Príhody z austrálskeho prostredia boli doslova nabité slnkom, horúčavou a angličtinou. Bolo zaujímavé čítať, ako cudzie národnosti reagujú na Slovensko a aj to, že v cudzine je každý sám za seba a charaktery sa ukážu už dosť neskoro... 


Síce Paula má už cez dvadsať a nie je tínedžerka, tento denník nestratil svoje čaro a čítal sa veľmi dobre. Prvých sto strán som čítala extrémne pomaličky, ďalších, takmer 500, som zhltla a užívala si to. Je vidieť, že nám známe postavy sa psychicky vyvíjajú a dozrievajú. Okrem Pauly napr. aj taká Denisa, ktorá urobila veľa šialených rozhodnutí, no konečne urobila to, čo chcela. Dej sa zväčša odohráva mimo Lamača, no Paula má vďaka internetu neustály kontakt s priateľmi a rodičmi a vyzerá to tak... že sa všetko obrátilo dole hlavou. Z Rišových hlášok som niekedy naozaj nemohla, Patrik bol ako vždy zlatý chalan a aj jemu sa otvárajú nové možnosti no a Lukáš- stále je to ten istý namyslený egoista, no konečne si začne uvedomovať chyby a zamýšľať sa nad sebou... 

Ak si myslíte, že piate pokračovanie je určite oničom a zbytočne autorka napísala ďalšiu časť, ste na omyle. Na takmer šesto stranách sa odohráva krásny príbeh z Austrálie, s novými postavami, nerozhodnosťou a s takmer explóziou emócií. Aspoň vidíme aký je život v cudzine. Slovenský slang, teda reč mladých, Paulu neopustil a možno práve vďaka tomu sa číta ľahko a naozaj veľmi rýchlo. Tí, ktorý džínsové denníky milujú, by si zaručene mali prečítať aj tento. Ku koncu nechýbali zvraty, komplikované situácie a šokujúce rozhodnutia, čo mi poriadne drásalo nervy. Samotný koniec mi pripomína takú seknutú scénu, no práve on vás určite presvedčí, že posledný, teda šiesty denník, musíte mať prečítaný. Osobne je mi ľúto, že už o rok bude všetkým týmto postavám koniec, no zároveň ich už bolo dosť. Autorke ďakujem a zároveň gratulujem, lebo všetky knihy sú úžasne napísané a aj vďaka nej slovenskí čitatelia viac čítajú a milujú slová