utorok, 20. októbra 2015

Labyrint: Útek

Keby si sa ocitol na úplne neznámom mieste s úplne neznámymi ľuďmi a nemal by si skoro žiadne spomienky, ako by si sa zachoval? 

Autor: James Dashner                                                            
Počet strán: 349
Žáner: dystopický
Vydavateľstvo: YOLI
Rok: 2015

Anotácia:

Keď sa Thomas preberie vo výťahu, jediné, na čo si spomína, je jeho krstné meno. Nemá nijaké spomienky na rodičov ani na domov. Pamäť má prázdnu, ale nie je v tom sám. Keď sa dvere výťahu otvoria, obklopia ho cudzie deti a privítajú ho na Fleku, čo je široký otvorený dvor ohraničený kamennými stenami. Podobne ako Thomas, ani Flekári netušia, prečo alebo ako sa sem dostali. Vedia iba to, že každé ráno sa otvoria obrovské dvere do Labyrintu za múrmi Fleku a večer sa opäť zavrú. A každých tridsať dní sa vo výťahu objaví nový chlapec. Flekári túžia vrátiť sa domov, ale zatiaľ nenachádzajú riešenie, ako sa dostať z labyrintu.

Lenže potom sa niečo stane: hneď na druhý deň po Thomasovi príde na Flek dievča, úplne prvé. Ešte ohromujúcejší je však odkaz, ktorý im doručí. Zdá sa, že Thomas je dôležitejší, než sám tuší. Ale na to, aby zistil, kto vlastne je, musí najprv odhaliť temné tajomstvá pochované hlboko vo svojej mysli a bojovať o život so zlovestnými mechanickými tvormi v Labyrinte.


Moje hodnotenie:

Na slovenský preklad som čakala veľmi trpezlivo a vôbec mi nevadilo, že každý sa do toho pustil buď v češtine alebo si pozrel film. To je jasný dôkaz toho, že som ani netušila aký je tento príbeh.
Na dystópiách som asi závislá, pretože každá jedna ma nadchne a dosť dlho ešte žijem v tom svete a rozmýšľam o príbehu. Nečakala som však, že na jedno posedenie prečítam takmer polovicu knihy.

Na Jamesa Dashnera si neviete urobiť názor po pár stranách. Prvých 30 vás totižto veľmi naťahuje,
všetko sa vlečie a vy vnútri pištíte, nech sa už niečo stane. Lebo tie malé náznaky predsa určite neboli náhody, že? No a po tom začiatku sa dostanete na kraj útesu a neskutočnou rýchlosťou sa spád deja začne stupňovať, zamotávať a ani si neuvedomíte, letíte spolu s ním... Zo začiatku som si myslela, že len vďaka perfektnému príbehu sa to dá čítať, lebo že James nemá až taký úžasný štýl písania. Omyl, má... neskutočný. Celá kniha je taká napínavá a premyslená, že vidno, že na nej pracoval 3 roky. Nesmiem zabudnúť pochvíliť preklad- názvy sa mi veľmi ľahko osvojili, dobre sa všetko čítalo a naozaj som zaň vďačná.

Ja osobne som si obľúbila veľa postáv (a to tam vystupuje až jedno dievča). Hlavného hrdinu, Thomasa, som od začiatku zbožňovala. Najviac som si na ňom vážila asi to, že bol veľmi bystrý, neopúšťala ho nádej a neustále myslel na ostatných, aj keď šiel na takmer istú smrť... Potom tu bol zlatý Chuck, dvanásťročný chlapec, ktorého som milovala a hrozne som si ho obľúbila. Newt a Minho sa mi zas páčili preto, lebo sa správali normálne, racionálne a Thomasovi verili napriek všetkému. Samozrejme, nesmiem zabudnúť na Teresu- bola som jej asi najviac vďačná, že priniesla do príbehu trochu ženskosti a veľa tajomstiev odhalila...

Neviem čo by som robila na ich mieste- kebyže som odrezaná od sveta, obklopená Labyrintom a beznádejou. Keď som sa nad tým zamyslela, je to čistý pocit úzkosti a smútku. Preto som po celý čas ľutovala každého jedného, že sa tam dostal. Aj nenávidené postavy. Na nič mi bolo tiež z toho, že si nikto nič a na nikoho nepamätal- nikto nevedel okrem svojho mena o sebe takmer nič, nepamätali si
rodičov, priateľov, svoj starý život a ani vek... Teda ani čitateľ nevedel nič a neustále mi vírili v hlave otázky: A prečo tam sú? Kto ich tam poslal? A prečo toto? Tamten niečo netají? Prečo si nemohla spomenúť? A prečo ho to nenapadlo skôr? A nedalo by sa niečo vymyslieť? A prečo si nevedia spomenúť? A prečo? Prečo? PREČO? Dashner nás po celý čas drží v napätí, ale otázky pribúdajú. Niečo mi hovorí, že finále bude veľkolepé. A práve vďaka Terese a Thomasovi sa všetko začalo brutálne hýbať,začali sa objavovať nové veci, nádej a čo je hlavné... začali si spomínať a zistili o sebe veľkú pravdu. 

Celý príbeh s Labyrintom, Plačlivcami (roboty žijúce v Labyrinte), systémom na Fleku a postavami sa mi postaral o perfektné čítanie, pri ktorom som vedela vypnúť od reality a totálne som sa zažrala do príbehu. Bola som napätá, zvedavá, smiala som sa na niektorých hláškach, no aj som plakala. Na posledných stranách sa konečne niektoré veci začali odkrývať a potom sa idete zblázniť, lebo nemáte dvojku. Neviem čo by som knihe vytkla, možno, že by mohla byť hrubšia. Ale je dokonalá taká, aká je.

Ak váhate, či sa zoznámiť s týmto príbehom je dobrý nápad, neváhajte. Ja som niekedy začala zamýšľať, či sa mi to nepáči viac ako Divergencia... a nebolo to len kvôli postavám a systému, ale vďaka originalite príbehu. Na konci som sa definitívne rozhodla, že si idem okamžite objednať druhú a tretiu časť, o chvíľu sa do nich pustím. 


Filmové spracovanie som si pozrela tiež a síce bolo naozaj super, kniha sa mi páčila ešte viac- niektoré scény či odôvodnenia boli oveľa lepšie a tiež som s postavami viac splynula, no nemôžem povedať, že by bol priemerný. Ak som vás teda aspoň trochu nalákala, nečakajte. Prečítajte si príbeh o strachu, ľudskej psychike a vzťahoch, ale aj o tom, že hrdina má odvahu aj na tom najhoršom mieste na svete.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára