pondelok, 9. októbra 2017

Šepot dúhy

Príbeh o študentke Kristíne, dvoch bratoch, zdravom a hendikepovanom, a zákernej chorobe- rakovine. 

Autor: Simona Kutišová                                                                   

Počet strán: 215 
Žáner: slovenská beletria, román, YA 
Vydavateľstvo: TRIO Publishing 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Niekedy si život naplánujeme do poslednej minúty, no on sa nám iba smeje. Zaútočí na najzraniteľnejšie miesta nášho srdca, aby nám dal pocítiť, kto je tu pánom. A nám potom zostáva jediné: prežiť tie chvíle, čo nám núka, čo najlepšie. Aj s chybami, ktoré každý z nás robí. So svojimi najbližšími. Aby sme raz neľutovali, že sme zatvorili oči pred tými, ktorí našu pomoc naozaj potrebovali.
Študentka Kristína nadovšetko miluje svojho dedka. Do jeho susedstva sa nasťahuje nová rodina s dvoma synmi. Starší z bratov Michal je nepríjemný a prská na celý svet. Nikoho si nechce pustiť k sebe bližšie. Jediný, ku komu dokáže byť skutočne milý, je Kristínin chorý dedko. Tento vzťah však v Kristíne vzbudzuje žiarlivosť a vyvoláva v nej všelijaké otázky. Stále dumá nad tým, prečo pekný mladík nikomu nedovolí nahliadnuť do svojho vnútra. Peter je bratov pravý opak, aj keď ich spája niečo, čo by zo života veľmi radi vymazali. Tragédia. Peter je napriek hendikepu srdečný a veselý. Ale aj jeho niečo ťaží a dúfa, že práve Kristína môže jeho ponurý život presvetliť. Michal však neverí, že toto dievča je to pravé pre jeho brata, ktorého celý život chráni. Ako sa k tomuto všetkému stavia Kristína?
Príbeh o sile priateľstva a o láske k rodine... 

Moje hodnotenie: 
S typickým slovenským prostredím, v ktorom denne žijeme, sa stretneme jedine v našej domácej literatúre. Práve takéto čaro- slang, skratky, prezývky, náš systém či tradície, dáva textu svoju jedinečnosť a príbeh sa nám zdá o niečo reálnejší. Akoby sa dial vedľa u susedov. Nový román Simony Kutišovej je tentoraz, možno trošku netradične, vsadený do konkrétnej dediny. Pojednáva sa v ňom o rodinných hodnotách, láske a nespravodlivosti, s ktorou sa každý z nás musí vedieť popasovať, akurát že iným spôsobom. 

Priznám sa, že anotácia na mňa pôsobila mätúcim dojmom. Veľmi presne som nevedela, čo mám od príbehu očakávať a okolo akej problematiky sa bude točiť. Keď som sa však do knihy začítala, po čase mi to už bolo aj celkom jedno, lebo príbeh sa uberal nejakým smerom- a ja som bola zvedavá akým. Hlavná postava Kristína, bola celkom fajn. Keďže bola rozprávačka, musela som ju mať istým spôsobom aspoň trošku rada, ale pomerne často mi liezla na nervy svojim detinským správaním. Hlavne ma to iritovalo počas začiatku, ktorý bol sám o sebe dosť pomalý, keďže bol celý vysvetlený v anotácii. Kika na mňa pôsobila dojmom takej tínedžerskej "drama queen", typu že o chlapcovi básni a sníva o ňom s otvorenými očami celý deň a potom povie: "Ale ja doňho nie som." Nechcem byť príliš kritická, ale fakt mi niekedy dosť brnkala na nervy. Predsa len na budúcu vysokoškoláčku sa očakáva trošku dospelácke správanie. 


Čo sa týka dvoch vedľajších postáv, Miša a Peťa, tak tí mi sadli omnoho viac. Konkrétne teda Mišo- je to taký typ chalana, ktorý je možno na prvý pohľad chladný a nedostupný, ale je to len preto, že si okolo seba stavia ochranný múr. Peťo bol jeho pravý opak, ale jeden čas mi pripadala neskutočne otravný, až príliš. Na druhú stranu autorka práve vďaka tejto postave poukazovala na nespravodlivosť a nevýhody života- jeden brat je zdravý a druhý hendikepovaný, ktorého nečaká normálny život. Práve pri takýchto scénách som si stále uvedomovala, aké šťastie mám, že som zdravá a že si teoreticky môžem robiť, čo len chcem. A nemusím sa báť ísť na ulicu. 

Celkovo mi na príbehu vadili dva konkrétne prvky. Prvý bol charakteristikovaný "náhodnými stretnutiami" a väčšinou sa vyskytoval v prvej polovici knihy. Pochopte, že samozrejme som chcela, aby sa Kristína s Michalom a Peťom zoznámila čo najskôr, ale nepredstavovala som si to takýmto "sekavým" spôsobom. A ja chápem, že dedina je malá a vkuse každý na každého naráža na jednom kroku, ale v knihe mi to už prišlo veľmi neprirodzené a predvídateľné. Keď sa scéna začala nejakou priamou rečou s uštipačnou poznámkou, hneď som vedela, kto sa ozval spoza Kristíninho chrbta. Druhý prvok, ktorý mi narúšal príjemný zážitok z čítania, narúšal aj tajomno príbehu. Spočiatku bolo nad bratmi Tamayerovcami rúško tajomna. Čitateľ nevedel, čo si o nich má myslieť, čo si prežili, čo sa im stalo a ani to, akí v skutočnosti sú. Autorka ma dokázala podržať v napätí, ale nie veľmi dlho, pretože odrazu prišla scéna, dlhý dialóg, kde to zo seba postavy vyklopili za pár minút. A odrazu to napätie vyprchalo. Neuberalo to na dynamike deja, ale ak by to bolo trošku lepšie "dotiahnuté", určite by som bola ako čitateľ zvedavejšia. 

Čo sa týka formy, teda štylistickej stránky, autorka sa rozhodla podať tento príbeh jednoducho a priamočiaro. Je to napísané ľahkým a príjemným štýlom, kde vám príbeh rýchlo plynie pred očami a zároveň si pri ňom oddýchnete. Nedopustím si však poznamenať, že pri niektorých pasážach som mala pocit, akoby to po prvej editácii nikto neskontroloval (kocka namiesto kočka, pri rybník apod.). Mňa osobne, možno preto, že nepochádzam z kraja, kde sa takýmto pomenovaním označujú dedkovia, dosť rušila prezývka "dede". Samozrejme, že som si na to zvykla, ale nesadlo mi to. 


Viem, že väčšia časť recenzie sa nesie v trošku kritickom duchu, ale to vôbec neznamená, že Šepot dúhy sa mi nepáčil. Práve naopak. Poslednú dobu som čítala o niečo ťažšie knihy a preto mi tento román padol veľmi vhod. Dokonca ma tak oslovil, že som ho prečítala za jedno nedeľné poobedie. Aj napriek tomu, že ma niekoľko vecí iritovalo, som si tento ľúbostný trojuholník a trpkú atmosféru príbehu dokázala vychutnať. V tomto príbehu sa nachádza láska, smútok, strata milovanej osoby, ale aj rôzne filizofické otázky, ktoré si každý z nás niekedy položí. 

Kristína mi síce až tak nesadla, no Tamayerovci si ma získali až príliš. Chcela by som aj pochváliť autorku za to, že väčšinu deja sa odohráva na dedine, nie v meste, a že poukazuje na skutočnosť, ako v niektorých rodinách povrchne fungujú vzťahy, predovšetkým k starším členom rodiny. Na rozdiel od poniektorých diel od slovenských autoriek, toto nie je tak sladko-naivné rozprávanie. Šepot dúhy sa viac viaže k smutným témam ako k veselým, čo sa mne osobne veľmi páčilo, lebo kniha mala váhu a istú serióznosť.  
"Dostaneme od života karty a musíme s nimi hrať. Nie vždy vyhráme."
Pred pár rokmi, kedy som čítala autorkinu prvotinu, Adonisa, som zažívala spokojné pocity z príbehu. A teraz, keď som staršia a omnoho náročnejšia čitateľka, mám dobrý pocit aj z tejto knižky. Z môjho osobného pohľadu je lepšia ako Adonis. Pojednáva o ťažších témach, je plná vtipných a aj smutných situácií a čo je najlepšie, ku koncu sa stane niečo, čo by vás len tak nenapadlo. Ak máte radi romány a slovenskú literatúru, po tejto knižke sa oplatí siahnuť. Nie je ľahká, no ani príliš ťažká na čítanie. Pre mňa to bola taká milá oddychovka, ktorá má isté posolstvo. 


Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem samotnej autorke :) 

sobota, 7. októbra 2017

Afterdark

V priebehu niekoľkých nočných hodín sa paralelne odohrávajú dva príbehy, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné. 

Autor: Haruki Murakami                                                           

Počet strán: 149 
Žáner: moderné romány, beletria 
Vydavateľstvo: Odeon 
Rok: 2015 
Jazyk: Český 

Pôvodná anotácia: 
Příběh ze současného Tokia se odehrává po setmění, během jediné noci. Kapitoly jsou napsány stylem filmového scénáře a u každé z nich je uveden přesný časový údaj. Dějová linie je pro autora typická, střídají se tu dva paralelní, navzájem se prolínající příběhy. Devatenáctiletá Mari, která umí čínsky, je kontaktována manažerkou hodinového hotelu, aby jí pomohla vyřešit případ brutálně zbité čínské prostitutky. A její sestra se vlivem tajemných sil ocitla v jakémsi nejasném a nebezpečném snu, v ohraničeném anonymním prostoru. V průběhu noci, ještě než přichází ráno, se věci dávají do pohybu. Autorův čtvrtý román vycházející v češtině nabízí napínavý, psychologicky i detektivně laděný příběh s fantaskními a hororovými prvky. 



Moje hodnotenie: 
Na Murakamiho neobyčajné príbehy a rozprávačskú originalitu som sa pripravila už dopredu. Toto jeho útle dielko je vyrozprávané minimalistickým, miestami až scenáristickým, spôsobom. Knižka je útla a jej dej sa odohráva v priebehu niekoľkých nočných hodín. Tajomný rozprávač, ktorý s nami preskakuje z jednej dejovej línie do druhej, nám poskytuje možnosť vidieť a počúvať dve rozdielne scény- jednu statickú a druhú akčnejšiu. 


Myslím si, že pre čitateľa, ktorý je zvyknutý na americkú a európsku literatúru, bude pôžitkom predstavovať si japonské postavy s japonskými menami, ktoré sa prechádzajú po nočnom vysvetielkovanom Tokiu. Murakami si dáva veľmi záležať na dynamických dialógoch a neobyčajných postavách, čoho dôkazom je aj Afterdark. Prvá dejová línia sa vznáša okolo Marinho života- je to mĺkva Japonka, ktorá rada číta a vie po čínsky. Tesne pred polnocou sa nachádza v jednom z podnikov, kde si sama číta hrubú knihu. A nikoho nepotrebuje. V priebehu nasledujúcich hodín sa však spozná s manažérkou hodinového hotela a chlapcom, ktorý v takýchto neskorých nočných hodinách rád skúša s kapelou, aj keď študuje niečo úplne iné. Druhý statický príbeh sa točí okolo spiacej Eri, jej sestry. Spí však tak isto ako ostatní ľudia alebo zaspala navždy? 


Aj napriek tomu, že Afterdark je útle dielo a odohráva sa v priebehu niekoľkých hodín, zachytáva pomerne komplikovanú sieť situácií a pocitov. Je to príbeh o všetkom a zároveň o ničom. Ak by ste sa naň pozreli povrchne, neuvideli by ste v ňom veľkú pointu. Ak by ste sa však zahľadeli na detaily a pokúšali sa chytiť tie nevypovedané nitky, ktoré autor vložil medzi riadky, uvideli by ste celý vesmír.  


Nejde totiž len o sesterské puto, ale aj o niečo viac. Dovolím si povedať, že každý si z neho niečo zoberie. Každý si na ňom niečo zamiluje a niečo sa mu bude škrieť- už len preto, že sa tento román tak veľmi líši od iných. Mne sa napríklad páčil celkový nápad Afterdark-u a v hlave som si spájala aj nespojiteľné, len aby som nadobudla pocit, že sa v detektívnej zápletke nestrácam. Lenže nakoniec všetko dopadlo inak. Koniec je jednoduchý a krotký. Na môj vkus málo originálny, ale nech. Nepredvídala som ho. Takisto som sa zabávala na trefných dialógoch a neobyčajnosti uzavretých postáv. Murakami opäť dokázal, že v útlom diele sa dá zachytiť časovo krátky príbeh s hlbším zmyslom. 


sobota, 23. septembra 2017

Spisovatel jako povolání

Myšlienky, názory, teórie o knihách, spoločnosti a spisovateľstve podané jedným z najznámejších japonských spisovateľov- Harukim Murakamim. 

Autor: Haruki Murakami                                                          

Počet strán: 223
Žáner: eseje, texty 
Vydavateľstvo: Odeon 
Rok: 2017 
Jazyk: český 

Pôvodná anotácia: 
Haruki Murakami nedává rozhovory, nerad se fotí, a taky připouští, že poměrně nerad rozebírá to, co napsal. Přesto napsal knihu, v níž se vyjadřuje k tématu spisovatelství. Nejsou to eseje v pravém slova smyslu, autor volí takovou formu, jako by šlo o rukopisy připravovaných přednášek – jako by přede mnou v malé přednáškové síni sedělo třicet až čtyřicet lidí a já k nim promlouval co možná nejpřátelštějším tónem… Několik kapitol z této knihy vyšlo původně v japonském literárním časopise Monkey. Nejsou to však texty na objednávku, jak autor upozorňuje, ale texty, které vznikaly spontánně a které spisovatel psal pro sebe samotného. Můžeme je tedy vnímat jako kompilaci názorů na to, jak se píše literatura. 

Moje hodnotenie: 
Priznám sa, že som od Murakamiho ešte nič nečítala. Poniektorým môže pripadať zvláštne, že som siahla po knihe, kde rozpráva o svojom živote a písaní, ale ja si skôr myslím, že som nespravila zle. Mám pocit, že prostredníctvom týchto textov má čitateľ perfektnú príležitosť spoznať Murakamiho aspoň trošku. A pochopiť ho ako autora. Nedá sa povedať, že som od tejto knihy mala nejaké očakávania, ale bola som na ňu zvedavá, pretože jeden z najvýznamnejších japonských spisovateľov sa rozhodol napísať o tom ako píše a čo to obnáša. Chcela som vedieť ako vníma samého seba, akú literatúru číta, aké ma zvyky, čo si o písaní myslí a pod... Určite ma tí, čo píšu tiež, aspoň teda články, chápu. 

Toto dielko, súhrn spovedí, nie je dlhé, ale mohlo by byť. Nedokážem čítať hocijakú knihu vždy a všade- ale túto by som čítala ešte aj po tme. Je to jedno plynulé rozprávanie rozdelené na tematické časti: Murakami hovorí o svojich začiatkoch, o prekladoch, o postavách, školstve, jeho metódach písania... Doslova som mala pocit, akoby sedel vedľa mňa a pokojným hlasom mi rozprával o svojom živote a zároveň o svojej práci. Povedala by som, že sa tu nachádza mnoho autobiografických prvkov v podobe spomienok či názorov. Vďaka tomu som mala aspoň nejakú šancu vnímať Murakamiho ako osobu, ľudskú bytosť, ktorá sa živí písaním. 

Haruki Murakami spolu so svojou manželkou

Ako som sa neskôr dozvedela (a ako sa o tom v knihe zmienil častokrát aj on sám), tak tento autor je introvert, ktorý rád pracuje sám a veľa. Z toho dôvodu väčšinou odmieta účasť na autogramiádach, podujatiach či diskusiách. Maximálne tak za rok. Preto si myslím, že je veľmi vzácne, že sa rozhodol publikovať toto dielko. Jeho štýl a rozprávanie ma doslova očarili. Nepripomína mi to nič, lebo s ničím podobným som sa ešte nestretla. Pravda, môže to byť preto, lebo píše v japončine, ktorá môže mať úplnú inú logiku rozprávania (ak nie, tak pardon, ale vôbec nemám žiadne poznatky o japonskom jazyku). Píše tak chytľavo, premyslene a k veci. Nerozpisuje zbytočné omáčky, ktoré nikoho nezaujímajú. 

Dosť som sa bavila predovšetkým na tých pasážach, kedy hovoril o svojich skúsenostiach s kritikmi či redaktormi. Takmer žiaden z nich (teda aspoň z jeho rozprávania) nepatril medzi jeho fanúšikov a častokrát ho počastovali ostrou kritikou. Taktiež sa vyjadruje o rôznych príhodách a podnetoch, ktoré sa mu zaplietli do cesty počas písania jeho kníh. Jedna mala byť pôvodne len poviedka, ale nakoniec sa z toho vykľul román. A z jeho prvej publikovanej knihy vôbec nemalo byť čítanie pre verejnosť. Jeho cesta, životný príbeh, ma naozaj v mnohom inšpirovala a donútila ma zamyslieť sa nad rôznymi vecami. 


Dovolím si povedať, že toto by malo byť povinné čítanie pre aspirujúcich autorov a pre tých, ktorí radi píšu alebo aspoň ich knihy a písanie zaujíma. Neviete si predstaviť ako mi Murakamiho rozprávanie na mnoho vecí zmenilo názor a taktiež pomohlo. Som si istá, že túto knihu si ešte prečítam niekoľkokrát, lebo veľmi ma to bavilo a každou stranou usmerňovalo. Malé poznámky by som však mala k "doslovu" od pána redaktora, ktorý mi tam vôbec nepasoval a takmer v ničom som sa s jeho slovami nezhodla... Každopádne knižka Spisovatel jako povolání je prekrásna kniha, dokonca mám ten naivný pocit, že Murakamiho som spoznala "osobne". Na záver by som chcela vyjadriť úprimnú vďaku autorovi a pánovi prekladateľovi, lebo som si istá, že bez jeho práce by sa to nečítalo tak ľahko a vášnivo. 



streda, 20. septembra 2017

Zber kostí

Vitajte v budúcnosti, vo svete, do ktorého sa rodia rôzne typy jasnovidcov. Nemyslite si však, že je do dobré. V skutočnosti je to to najhoršie, čo sa vám môže stať. 

Autorka: Samantha Shannonová                                                      

Počet strán: 368
Žáner: fantasy
Vydavateľstvo: Tatran
Rok: 2013

Pôvodná anotácia: 
Svet fantasy si uzurpuje nový druh autoriek. A na ich čele stojí Samantha Shannonová, výnimočná mladá autorka s veľkými ambíciami a neskutočnou fantáziou. Jej román Zber kostí v predstavuje podmanivú hrdinku – mladú ženu, ktorá sa učí ovládať svoju moc vo svete, v ktorom ju o všetko pripravili.
Píše sa rok 2059. Viacero významných svetových miest ovláda bezpečnostná mocnosť Scion. Paige Mahoneyová pracuje v zločineckom podsvetí Scionského Londýna ako súčasť tajnej bunky, známej pod menom Sedem pečatí. Má nezvyčajnú prácu: nabúrava sa do myslí iných ľudí a získava informácie. Paige je tuláčka po snoch, vzácny typ jasnovidca, a v tomto svete sa jasnovidci dopúšťajú velezrady už tým, že dýchajú.
Ale keď Paige chytia a uväznia, objaví silu ešte zlovestnejšiu ako Scion. Väzenie pre jasnovidcov je vlastne celé izolované mesto – Oxford, ktoré pred dvoma storočiami vymazali z mapy a teraz je pod nadvládou mocnej rasy z iného sveta. Tieto bytosti, Refaimci, si veľmi cenia jasnovidcov – ako vojakov do svojej armády.
Paige pridelia refaimskému pánovi – Správcovi, ktorý sa má postarať o jej výcvik. Je to jej vlastník a prirodzený nepriateľ. Ale ak chce Paige znova získať slobodu, musí sa dozvedieť viac o jeho mysli a o jeho záhadných pohnútkach.
Samantha Shannonová vytvorila svet, ktorý rozdúcha vašu predstavivosť a vtiahne vás tak, že úplne zabudnete na všetko okolo. Nesporne vás poteší, keď sa dozviete, že je to prvá kniha zo sedemdielnej série. Zber kostí je neuveriteľne intenzívne rozprávanie, hemží sa fascinujúcimi postavami a veľmi výraznou zápletkou, nečudo, že vás strhne na divokú jazdu. 

Moje hodnotenie: 
Táto kniha nie je u nás novinkou, v susednom Česku už stihli vydať aj ďalšie dva diely. Ak by ste chceli vedieť, u nás sa pokračovania nedočkáme. Aj napriek tomu faktu som si povedala, že raz si Zber kostí prečítam. Potrebovala som nejakú originálnu, naozaj neobyčajnú fantasy, ktorá nespieva tú istú pesničku dokola ako jej kolegyne na poličke. A keď som ju uvidela vo výpredaji za nejaké dve-tri eurá, povedala som si, že ju musím mať. 

Na začiatok vás oboznámim s faktom, že autorka má svoj svet dokonale premyslený. A keď hovorím dokonale, tak to je naozaj dokonale až do detailov. Vymyslela úplne nový svet, nové pravidlá a systém, oboznámila ma s takými typmi veštcov o akých som ani len nepočula a dokonca si vymyslela  svoj vlastný jazyk alebo respektíve pomenovania. Presne preto, že ma svojim pútavým rozprávaním vtiahla do rozbehnutého kolotoča, som sa prvých päťdesiat strán strácala. Zlievali sa mi mená, plietli sa mi názvy a zabúdala som na niektoré striktné pravidlá. Po čase som sa konečne zorientovala. 

Dej sa rozvíja pomaly, ale je to tak pútavo napísané, že to nepustíte z ruky. Podobný pocit som mala pri čítaní knihy od Schwabovej. Pri týchto dvoch autorkách som si všimla nejakú zvláštnu magickosť slov, možno záblesk originality alebo perfektne premysleného sveta. A keď už som pri tej štylistike, musím uznať, že asi v živote som nečítala lepší prvý odsek ako v Zbere kostí. Je krátky, ale neskutočne dobre napísaný. Presne vo chvíli, kedy som si ho čítala stále dookola, som si uvedomila, aká podstatná je prvá strana a prvá kapitola. 

Svet, ktorý stvorila Shannonová sa dosť líši od ostatných kníh fantasy žánru. Tu neexistujú čarodejnícke paličky, elixíry odvahy alebo lietajúce koberce. Autorka sa zamerala výhradne na myšlienky a vizionárstvo. Na jasnovidcov- to sú napr. veštci, šepkári (počujú hlasy), chiromantici (čítajú z rúk), potom vykladači kariet apod. Je ich naozaj veľa. A prezradím vám malé tajomstvo- hlavná hrdinka predisponuje jedným z najvzácnejších darov aké vôbec jestvujú (viem, to a ste asi nečakali).  


Popravde mi to miestami pripomínalo atmosféru nejakej dystópie, najskôr Hry o život, miestami niečo úplne nové a niekedy zas niečo z našej histórie. Krásne sa to prelievalo a ja som naozaj netušila, čo od toho mám čakať. Okrem Paige, hlavnej hrdinky, patril medzi hlavné postavy aj Správca či Nashira. Keď som si prečítala hodnotenie od Vanity Fair, že je to "Na vlne Hier o život s pár Odtieňmi sivej." , predstavovala som si to ako fantasy s prímesou erotiky. Lenže teraz, keď mám knihu prečítanú, celkom pochybujem, že ten človek, čo to napísal, si túto knihu aj prečítal. Ja osobne som tam s Odtieňmi nič spoločné nevidela. Práve naopak, skôr by som tvrdila, že ľúbostný príbeh sa vyvíja dosť pomaly. Príjemne, ale pomaly. Presne preto som sa veľmi tešila na vyvrcholenie tejto lovestory, ale v skutočnosti som z tejto časti príbehu bola dosť sklamaná. Definovala by som chybu v zlom načasovaní. Autorka pekne ťahala za motúziky a vykreslila dve uveriteľné postavy, ale nejako neskoro ich začala "vyfarbovať". Práve ten charakter, ktorý sa mal v niečom zmeniť, bol stále taký istý a tvrdý ako skala a začala ho formovať už neskoro, na konci, kedy to pôsobilo (aspoň u mňa) dosť uponáhľane. 

Aj napriek tomu, že má autorka neskutočný štýl písania (naozaj úžasný!), preklad to pokazil. Takmer na každej strane sa nachádza desaťkrát slovo proste, ale našla som aj také skvosty ako zomretý alebo ľadviny (po slovensky sú obličky). Týmto slovenské vydanie tak trošku upadá a síce to neznie veľmi lákavo, prisahám, že aj napriek iritujúcim opakujúcim sa slovám tú knihu jednoducho nepustíte z ruky. Vypichla by som ešte jeden mínus, ktorý ma neskutočne mrzel: koniec. Nehovorím o posledných dvoch stranách, ale o sedemdesiatich. Presne na taký počet strán dokázala autorka napísať dve hlavné scény konca. Poviem vám, najprv to bolo fajn, ale čím viacej som pretáčala stránky, tým bolo tempo pomalšie a nudnejšie. Tak som bola mimo, že som nevedela kde sa nachádzajú- v jednej chvíli behali, ale o sekundu na to vybuchla nejaká budova a potom niekoho stretli, zas behali a popritom ešte stíhali viesť vážne rozhovory. Neviem či som sa sústredila nedostatočne, ale koniec sa mi nepáčil, lebo bol rozťahaný, nejasný a predvídateľný (čo je škoda, lebo je to jedna z najoriginálnejších fantasy kníh, aké som čítala). 

Ak ste niekedy uvažovali, že by ste si túto knihu prečítali, naozaj neváhajte. Ja som si chcela prečítať niečo neobyčajné, niečo, čo trčí zo zaužívaného stereotypu a môžem skonštatovať, že som si vybrala dobre. Najviac ma mrzí asi ten koniec, pretože ma nejako unudil a odradil. Možno niekedy v budúcnosti siahnem po pokračovaní, ale nie je to niečo, bez čoho by som nedokázala žiť. Bolo to výborné, ale naozaj neviem, či sa mi chce púšťať do sedemdielnej série, ktorá ešte ani nie je dopísaná. V každom prípade klobúk dole pred autorkou, keďže dnes má iba 25 rokov a na konte už tri knihy a vyštudovaný anglický jazyk. 


sobota, 9. septembra 2017

Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť

Päť nadčasových esejí, ktoré by si mal prečítať každý, no predovšetkým mladí. A takí, ktorí veria, že dokážu zmeniť svet. 

Autor: Doris Lessing                                                     

Počet strán: 103 
Žáner: eseje, náučná a motivačná lit. 
Vydavateľstvo: Inaque 
Rok: 2017 

Pôvodná anotácia: 
Kniha s názvom Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť sú zbierkou prednášok Doris Lessingovej, nositeľky Nobelovej ceny za literatúru. V týchto výnimočných textoch sa zdôrazňuje význam nezávislého myslenia, spochybňovanie zaužívaných myšlienkových schém a vzorcov a odolávanie lákavej apatii. Doris Lessing tvrdí, že len, ak sme dostatočne slobodní na to, aby sme spochybnili autoritu a dovolili si nesúhlasiť, môžeme poraziť despotizmus a nevedomosť. 





Moje hodnotenie: 
Táto malá a útla knižka ma oslovila už dávnejšie, ale trval istý čas, dokým sa ku mne dostala. Tušila som, že to bude niečo hodnotné a vážne, ale moje prognózy sa ani zďaleka nenaplnili. Tieto eseje, prednášky, sú výkrik. Očividne nie som sama, komu na ľuďoch a celkovo v spoločnosti vadí strašne veľa vecí. Doris Lessing toho mala očividne tiež plné zuby a preto svoje myšlienky nepoprášila sladkým práškom, ale povedala to tak, ako sa veci majú. Presne takí by podľa mňa mali byť spisovatelia, vrátane tých súčasných- mali by byť draví, nespokojní, drzí, kritizujúci a presadzujúci za správne konania a myšlienky. Mali by ľuďom pripomínať, že v sebe naozaj majú odvahu na to, aby svoju nespokojnosť premenili na vytúženú zmenu. Ľudia sú však spomalení, leniví a plní beznádeje. Pretože tak ako sa hovorí: Človek si zvykne na všetko. Bohužiaľ. 
"Domnievam sa, že ľudia, čo prídu po nás, sa budú čudovať, že na jednej strane sme nahromadili toľko informácií o vlastnom správaní, zatiaľ čo na druhej strane sme sa ani nepokúsili ich využiť na to, aby sme zlepšili svoje životy."
Síce každá esej sa zaoberá inej tematike, taká hlavná nitka, hlavná myšlienka, je stále tá istá. Aj jedinec dokáže veľa. Dokáže zmeniť svet. Odmalička sme tak vychovávaní, že každý na nás pozerá, keď robíme niečo inak. A to nie je dobre. Netreba predsa vytŕčať z davu. Mali by sme byť rovnakí, poslušní. Pretože jedinec predsa nedokáže nič zmeniť. Tak sme sa to učili v škole. Potrebujeme skupinu, z ktorej nesmie nikto vytŕčať. No nemrazí vás z toho? Doris by na to povedala jediné: "Ľudia sú ovce." 

"Samozrejme, že sa nájdu originálne mysle, ľudia, ktorí si stoja za svojím, ktorí sa nestanú obeťou potreby hovoriť alebo robiť to, čo všetci ostatní. Ale je ich málo. Veľmi málo."
Ak cítite, že je vo vás niečo neobyčajné, alebo slabý hlások túžby po zmene, choďte do toho. Alebo si prečítajte túto knihu a vrhnite sa do svojich plánov. Doris vás bude povzbudzovať, dodávať vám odvahu a prízvukovať, že ak sa budete líšiť, tak urobíte najlepšiu vec vo svojom živote. Ľudia mnohokrát trpia pre to, lebo sa až príliš boja väčšiny, ktorá ide ako slepá za prízemnými túžbami. 

"Na dve oblasti ľudského učenia- literatúru a históriu, zapisovateľky ľudského správania, myslenia- mladí ľudia a učitelia čoraz viac zabúdajú."

Okrem toho autorka rozoberá aj politické situácie a problémy, ale ak sa nevyznáte do politiky, nič sa nedeje. Ani ja z tejto témy nemám veľké poznatky, ale Dorisiným slovám som rozumela, pretože všetko vysvetlila jasne a zreteľne. Miestami mi možno nahnala strach z budúcnosti a z toho, čoho všetkého je človek schopný, ale koniec koncov, túto knihu napísala v roku 1986 a hlavné problémy sa nezmenili, iba pretransformovali. Nechápem ako, ale táto kniha je aj napriek toľkým rokom nadčasová. V súčasnej dobe nás straší terorizmus, ktorému sa autorka venuje tiež a tvrdí, že ľudská krutosť je najprimitívnejšia črta ľudskej rasy. A úplne s ňou súhlasím- zabíjajú tí, ktorí nehľadajú naozajstné riešenie. Chcú v ostatných vyvolať strach, na ktorom chcú mať postavenú autoritu... Preto by sme mali prekvitať láskou, byť milí a usmievaví, hoci aj k babke sediacej na lavičke na autobusovej zastávke. 
Autorka, Doris Lessing, bola držiteľka Nobelovej ceny za literatúru. Zomrela v roku 2013 v Londýne.
Poviem vám pravdu- pri čítaní som mala zimomriavky. Nepreháňam, naozajstné zimomriavky. Mala som pocit, akoby do seba všetko do seba zapadlo a mne sa opäť otvorila myseľ, bažiaca po nových myšlienkach, knihách, filmoch, ľuďoch... Naozaj geniálne. Výstižné. Potrebné. Keby to bolo na mne, v školách by si stredoškoláci čítali aspoň jednu prednášku a na hodinách ju rozoberali. Škoda, no. Možno raz.  


Za poskytnutie knižky ďakujem vydavateľstvu Inaque.

streda, 30. augusta 2017

O tom, ako nás ovláda komercia

Druhý prázdninový mesiac zbehol ako voda, ako piesok pomedzi prsty. Udialo sa toho strašne veľa a zároveň nič, a ja som sa nenazdala a uvedomila som si, že je tridsiaty deň v mesiaci a ja som na blog nepridala ani jeden jediný článok. Je mi z toho smutno, pretože realita by bola iná, keby som sa k tomu dokopala a zvíťazila nad mojou lenivosťou. Každopádne to neznamená, že som nečítala a že som nerozmýšľala o čom by som mohla napísať článok. 

Cez tieto prázdniny som prečítala len jednu YA knihu, Caraval, a to tiež preto, lebo to bol recenzák do online magazínu VinLit, kde píšem tiež. Okrem toho som prečítala 11 kníh, o ktorých nikto nikdy nepočul. Zväčša to boli knihy francúzskej, ale aj talianskej literatúry od 3 autorov- Calvina, Viana a Queneaua. Ich diela neboli hrubé, ale určite to neboli jednohubky na jeden večer už len kvôli tým filozofickým či až kritickým myšlienkam vysloveným so sarkazmom v hlase. Chcem tým povedať, že síce ich knihy nie sú možno až tak známe, lebo nie sú komerčné a čitatelia zväčša siahnu po horúcej novinke, zanechávajú krásny odkaz do sveta. Myšlienky, ktoré vám môžu zmeniť pohľad na život, krásu, lásku... Možno trochu divným a neobyčajným spôsobom, spletitým mechanizmom metafor, ale určite s takou ráznosťou, že vo vás zanechajú tieto knižky pečiatku.  

Napríklad v jednej knihe od Queneaua, ktorá sa volá Svätý Bimbas, sa autor v prvej kapitole venuje úvahám nad životom. Lenže neobyčajne. Spočiatku sa zameriava na existenciu rýb a ako oni vnímajú svoj život, teda ak ho vnímajú a žijú ho, alebo len chodia v húfoch a všetko robia dookola, lenže po niekoľkých stranách čitateľov blikne žiarovka a pochopí, že sa nepriamo vyjadruje o ľuďoch. Zvláštne, nie? Verte mi, tú kapitolu si budem pamätať ešte dosť dlho. Celkovo by som zhodnotila, že tieto prázdniny som dosť cestovala na chrbtoch kníh, aj keď som ich prečítala dokopy 12. A uvedomila som si, aká priepasť sa nachádza medzi touto vážnou literatúrou a väčšinou ľahkými YA knihami. Tým nechcem zhadzovať dystópie, fantasy a sci-fi (o tom sa chystám rozpísať v ďalšom článku), ale skôr mi pripadá smutné, že mnoho ľudí ani len neskúsi klasiku, ktorá v podstate vytvorila literatúru a položila základy knihám, ktoré čítame dnes. 


Hovorí sa, že ste tým, čo čítate. Lenže vezmite si, že kvôli komercii čítate to isté čo milióny ľudí po celom svete. A zväčša to nie sú knihy v ktorých ide o odkaz, ale o akciu, rýchly spád deja. Na základe tejto myšlienky mi potom povedzte, kto ste, ak čítate tie isté knihy čo všetci naokolo? Dostali sa ku vám iné myšlienky, keď ste do rúk chytili tú istú knihu s tými istými slovami do rúk, čo ostatní? Nemyslím si. Komercia nám doslova diktuje čo si máme myslieť, čo si máme pozrieť, čo si máme prečítať a... za čo máme, teda mali by sme ako ostatní, zaplatiť. Umelecká tvorba, vrátane literatúry, sa stáva perfektným biznisom. Ja netvrdím, že komerčné knihy sú zlo sveta. Sú medzi nimi aj úžasné diela, ktoré vám majú čo povedať alebo vás len zabaviť. Len vám chcem pripomenúť, aby ste sa nestali väzňom komercie a niekedy si prečítali aj niečo iné, nielen to, na čo vidíte reklamu alebo čo fotia blogeri na svoje instagramové účty. 


Neviem koľko ľudí došlo v čítaní až po tento riadok, ale aj keby to bol len jeden, v ktorom by sa ozvala túžba alebo skôr myšlienka: No, mal by som si prečítať aj niečo vážnejšie, bola by som šťastná, že sa mi podarilo niečo také. Nemusí to byť to vnucované povinné čítanie, o ktorom ste počuli v škole a previerku ste o obsahu napísali z referátov, ale niečo naozaj dobré. Možno niečo od Tolstoja, Remarqua, Hemingwaya, Bronteovej, Lessingovej... výber nechám na vás.  

Minule som sa tak zamyslela, že umenie má rad naozaj skoro každý- každý z nás miluje hudbu a filmy, iní zas uprednostňujú maliarstvo či knihy. Umenie nás teda spája, ale ľudia, ktorí ho tvoria, autori, maliari, skladatelia, scenáristi, režiséri atď., ním chcú niečo povedať. Teda, poväčšinou. Témou môže byť láska, politika, život, zmysel bytia... hocičo. Možno vám na um nepríde takých diel mnoho, lebo tie nie sú až také slávne. Ale ak by ste mi mali vymenovať nejaké fantasy svety, hneď by ste sa prihlásili. Môj osobný názor je, že ak by spisovatelia fantasy literatúry do svojich príbehov vsadili nejaké metafory, odrazy našej reality, a zakomponovali by do toho isté "ťažšie" myšlienky, bola by to stelesnená genialita. Oslovila by mladých, lebo je to ich žáner a zároveň im inteligentne vsunula tie správne myšlienky. Ale o tom sa rozpíšem v ďalšom článku... 

Uvedomujem si, že tento príspevok je nezvyčajne dlhý, ale chcem zdôrazniť ešte raz, že neodsudzujem komerčné knihy. Lenže keď vyjde nová kniha od Sarah J. Maas a je tým pohltený celý instagram a blogový svet, áno, prevrátim oči. Alebo keď vyjde scenár Prekliateho dieťaťa a urobí haló do sveta len preto, lebo ho údajne napísala Rowlingová. Nevedela som, že ľudia tak radi čítajú scenáre... Takže áno, niekedy mi to dosť lezie na nervy a dostane sa to na takú úroveň, že o tom napíšem a snažím sa o tom povedať čo najviac ľuďom. Nehovorím, aby ste hneď prestali čítať čo ostatní, lebo sa nájdu aj také knižky, veľmi výnimočne (Tajomstvo, knihy Paula Coelha, Väzenia, v ktorých sme sa rozhodli žiť...), ktoré majú čo povedať a je potrebné, aby si ich prečítalo čo najviac ľudí. Lenže takých je naozaj málo. 


Na záver vám prikladám fotky kníh, ktoré som za pár minút našla na poličkách mojej knižnice, aby ste videli, že komercia je silná. A áno, neuveríte, ale to, že sa tá kniha páčila jednej osobe, ktorá je len tak mimochodom tiež slávnym autorom, neznamená, že tá kniha sa bude páčiť aj vám a že je naozaj naozaj dobrá: 
Filmová adaptácia robí naozaj veľa.


Autorka ságy Twilight povedala, že to je perfektné a to znamená, že sa vám to bude páčiť. Bodka.


Autorka rovnakého kalibru... Radšej by som si knihu najprv prečítala sama a potom posúdila...


Keď sme už pri známom Greenovi, všimnite si, že aj napriek tomu, že ho takmer každý pozná (ešte aj tí, čo nečítajú knihy), tak na jeho knihe, ktorá mimochodom vyšla po Na vine sú hviezdy, má až dva (pre istotu) ťahy komercie. Zlatý odznak "Svetový bestseller", ktorý sa ku väčšine obálkam nehodí a vyzerá zle, a horná červená lišta, ak by ste náhodou zabudli, že kto je John Green a čo napísal. Papierové mestá boli celkom fajn, ale jeho Poučka bola tak zlá, tak slabá a tak o ničom, že som skoro plakala za tie stromy. 


Hry o život majú, ak sa hlboko zamyslíme, naozaj dobrú myšlienku. Lenže obávam sa, že určite by neurobili také haló, ak by nemali filmové spracovanie. O tom potom... 


Vidíte to? Napísala známa vlogerka... Dve poznámky: 1, po vydaní knihy v UK sa prevalilo tajomstvo, že knihu v skutočnosti nenapísala ona, ale niekto iný (bola to asi najhoršia, najnaivnejšia a najsladšia kniha akú som kedy čítala), 2, presne táto kniha prelomila rekord v predajnosti v UK a predbehla Harryho Pottera (prosíím???). A presne pre to, že to je očividne dosť dobrý biznis, existujú aj pokračovania, ktoré vyjdú aj v slovenčine. Máme čo oslavovať.


Nebudem hovoriť svoj názor na knihy od E. L. James, pretože som ich ani nečítala, ale dosť dobrým ťahom býva, keď sa autorka preslávi nejakým príbehom a následne, keďže z toho treba vyťažiť čo najviac, ho opíše z iného uhla pohľadu (mňa by to nebavilo, ale pre peniaze všetko, však). Zvykne sa robiť aj to, že ku dokončenej sérii (ktorá sa stihla pretiahnuť o 3 diely viac), autorka dopíše ďalších 15 kníh, napríklad taká Cassandra Clare.


Sama som prekvapená koľko ukážkových príkladov som našla u nás doma, a to len za pár minút. Čítajte čo chcete, nikto vás nenúti, ale keď nabudúce vstúpite do kníhkupectva, všimnite si tie malé vetičky komercie na obálke... A sem-tam dajte šancu aj niečomu staršiemu, ale hodnotnejšiemu. 

Na záver by som veľmi rada chcela počuť vaše názory, čiže budem veľmi vďačná za každý komentár :) 

sobota, 29. júla 2017

Letná narodeninová súťaž s Ermenbooks!

Samej sa mi nechce veriť tomu, že blog má už skoro tri roky! 

Je to už naozaj dosť dlho odkedy som napísala prvý príspevok na Ermenbooks (nehovoriac o tom, že prvé recenzie boli naozaj strašne napísané). Mám pocit, že za ten čas som sa nezmenila iba ja, ale aj moje vyjadrovacie schopnosti, vkus na knihy a pohľad na literatúru ako takú. Vďaka tomuto malému internetovému knižnému vesmíru som sa zoznámila so skvelými ľuďmi a aj spisovateľkami, za čo som nesmierne vďačná! :) A práve preto, z vďaky za to všetko, som sa rozhodla vyhlásiť súťaž o 4 slovenské knihy. A hádajte čo- tri z nich sú aj podpísané! Nesmiem zabudnúť poďakovať všetkým autorkám- Janke Šulkovej, Vlaďke Šebovej, Ivici Ďuricovej a Viki Drgoncovej za to, že mi poskytli knižky do súťaže :)

Pravidlá súťaže:

  • Musíš mať doručovaciu adresu na území Slovenskej alebo Českej republiky. 
  • Súťaž trvá od 29.7.2017- 16.8.2017 
  • Musíš vyplniť tento FORMULÁR 
  • Výhercu kontaktujem 17.8.2017 na e-mail, ktorý zadal do formulára :) 

Výhry: 
-podpísané: Zlaté puto (recenzia
Hypersomnia (recenzia
Odvrhnutá (recenzia
-nepodpísaná: Nepriatelia Urdisu (recenzia)

piatok, 28. júla 2017

Vladimíra Šebová: Každá kniha je risk

Vladimíra Šebová sa rozhodla študovať anglický a nemecký jazyk a literatúru, ale nakoniec sa rozhodla ísť žiť do Prahy, kde býva dodnes. Dala šancu písaniu- najprv motivačným textom, neskôr fikcii. Pred mesiacom vyšiel druhý diel jej série Insomnie, Hypersomnia. 

1. Dobrý deň, v prvom rade by som sa Vám chcela poďakovať, že ste bola ochotná poskytnúť mi rozhovor. V druhom rade by som sa rada opýtala, aký je to pocit držať po roku druhé pokračovanie svojej série?
Ja ďakujem za oslovenie na rozhovor. Je to úžasný pocit! Keď som písala Insomniu, nemala som ani poňatia, aké pozitívne ohlasy sa trilógii dostanú. Či vôbec čitatelia budú mať záujem o pokračovanie... Kniha však mala skvelé odozvy a ja som nesmierne vďačná, že pokračovanie bolo medzi čitateľmi očakávané. Na Hypersomnii som pracovala dlhé mesiace, preto keď som si konečne bola vyzdvihnúť výtlačky priamo z tlače, bola som nadšením bez seba. 


 2. Každá kniha má svoj začiatok a svoj koniec, ale s udržaním a neustálym písaním jedného príbehu, teda knižnej série, je to určite ťažšie. Mali ste aj vy pochybnosti? Aký je to vlastne pocit pustiť sa do ďalšieho dielu, ktorý by mal byť ešte lepší ako ten prvý? 
Je náročné udržať latku a ešte ju i o niečo nadvihnúť. Čitatelia majú určité očakávania a ja ich nechcem sklamať, práve naopak – chcem im dodať skvelý zážitok. Pochybnosti mám vždy, myslím, že to patrí ku každej kreatívnej profesii. Ako píšem v Insomnii – každá kniha je risk. Nikdy neviete, či sa bude páčiť. Začiatky sú vždy plné nadšenia a vášne. Postupne však prichádzajú problémy a klamala by som, ak by som tvrdila, že ich pri písaní nemám tiež. Ale aj to k tomu patrí. A stojí to zato. Hlavne keď mám tak úžasných čitateľov.

3. Keď som čítala Hypersomniu, páčilo sa mi, že dej bol vsadený do jedného konkretného mesta, ktoré malo plynulý súvis so svetom insomnikov. Ako vás napadlo LA? 
To, že bude druhý diel zasadený práve do Los Angeles, som vymyslela počas písania Insomnie. Už tam nájdete zmienky o tomto meste a že tam príbeh bude smerovať. L.A. je skutočne mestom, kde je štatisticky najviac ľudí zamestnaných v kreatívnom odvetví. A kto má viac času než insomnici? Prepojenie totálnej nespavosti a úspechu v kreatívnom odvetví a v showbiznise? Proste musíme ísť do Hollywoodu.

4. Je známe, napr. zo soc. sietí, že žijete v Prahe. Ako sa vám páči česká metropola? 
Milujem Prahu. Je to krásne mesto, poskytuje mnoho možností na využitie voľného času. Mnohé pasáže z Insomnie, ktorá sa odohráva v Londýne, som písala vďaka inšpirácii z Prahy. Keď som písala Insomniu, bývala som v časti, kde boli vysoké vežiaky (teraz bývam na inom mieste). Vždy večer, keď bola tma a obyvatelia bytov rozsvietili svetlá, bolo do ich domovov vidieť ako na dlani. Postupom času som si začala všímať ich zvyky – predovšetkým kto z nich chodí spať tak neskoro ako ja. Táto skutočnosť ma inšpirovala k tomu, aby som ju vložila do Sary. 



5. Neuvažujete tretí diel vsadiť do niektorej z európskych metropol?
Tretí diel sa bude sčasti opäť odohrávať v Londýne a sčasti v Los Angeles – obe mestá v sebe ešte skrývajú záhady, ktoré treba rozlúsknuť. Príbeh zájde i do ďalších lokalít, ale konkrétne miesta zatiaľ neprezradím.

6. A keď sme už v budúcnosti, pracujete na treťom dieli? Na čo sa môžeme tešiť?
Na Bartona! Tretí diel bude vyvrcholením celej série a okrem ukončenia všetkých slučiek sa budeme zameriavať práve na jeho postavu. Dozviete sa viac, ako sa prisťahoval do Londýna, ako spoznal Noyda, Aleca, ako sa založil klub insomnikov a ako vznikol hlavný štáb... I ako sa mu po prvýkrát podarilo veď-viete-čo....:-)))) Pôjdeme viac do minulosti i do hĺbky a zároveň rozlúštime záhady, ktoré sa ťahajú celou sériou. Teším sa!

7. Živíte sa písaním alebo máte popritom iné zamestnanie a je to iba vaša záľuba?
Písanie je moja profesia, záľuba, vášeň, moja kotva. Momentálne sa zameriavam predovšetkým na písanie fikcie, popri tom však pracujem aj na ďalších projektoch, ktoré sú spojené s podnikaním, osobným rozvojom, vzťahmi, zdravím. Podnikám roky, vždy som fungovala vo viacerých projektoch a mám to tak rada. Som otvorená novým podnikateľským nápadom. Od vydania Insomnie mi píše mnoho ľudí, ktorí niečo píšu, napísali alebo chcú napísať, pýtajú sa ma nielen na samotné písanie, ale tiež na vydávanie. To ma podnietilo k projektu, ktorý práve pripravujem spolu s niekým ďalším. Tento projekt pomôže všetkým, ktorí majú vášeň pre písanie, knihy, fikciu... Ale o tom viac až neskôr.  


8. Máte nejaké zvyky pri písaní alebo píšete vždy a všade (samozrejme najlepšie v noci :))? 
Milujem hudbu. Počúvam od Lorde, cez Kodaline, The National, Greenday až po Boba Dylana. Už roky doma nemám televíziu (mám televízor, no nemám vysielanie), teda u mňa ide 24/7 spotify so všetkými možnými a nemožnými playlistami a ja len dúfam, že sa tento mix páči aj susedom :-))))) Hlavne o tretej ráno.

9. Počula som, že preklad príbehu Insomnikov je už za dverami a to rovno do češtiny a aj do angličtiny. Aké máte predstavy o úspechu knihy na zahraničnom trhu? 
Úprimne? Absolútne netuším. Na slovenskom trhu kniha dostala pozitívne ohlasy, o ktorých sa mi ani nesnívalo (nie, nemohla som si túto poznámku odpustiť :-))) A ako to bude na českom či anglickom trhu? To nechám na čitateľoch, je to len a len na nich. Vždy je to na nich.

10. Z pohľadu autora sveta insomnikov určite viete o najväčších záporoch a výhodách byť neustále bdelý. Chcela by ste byť insomničkou? 
Občas áno – hlavne keď píšem a nechcem odísť od notebooku, ale pokračovať. Lenže spánok milujem... Je to insomnická dilema.

11. Predpokladám, že podobným tempom vyjde aj tretí diel, čiže budúci rok. Chystáte sa napísať niečo ďalšie z oblasti fikcie? 
Určite áno. Už teraz mám pripravených niekoľko nápadov. Kedy vyjde tretí diel – je to ťažké odhadnúť. S dvojkou som to prepískla a precenila som sa a čitatelia na ňu potom čakali, čo ma mrzelo. Takže termín vydania zatiaľ nemám určený, no isto budem opäť pred vydaním zverejňovať prvé kapitoly. 

12. Ak by ste mali Bartonove schopnosti (alebo by ste mu boli iba nablízku), na aké miesto by ste sa najradšej teleportovala?
Niekde kde je biela pláž, tyrkysové more a horúce slnko! Bali, Karibik... Zbalím sa do hodiny! Ale myslím, že by som tak nevedela vyslovene žiť. Mám rada veľkomesto, ruch, mestský život...

13. Minulý rok sa s Vami čitatelia po celom Slovensku mali možnosť stretnúť v kníhkupectvách Pantarhei. Plánujete niečo podobné aj tento rok?
Áno, v septembri by mali začať besedy po Slovensku, presné termíny a mestá zatiaľ neviem, momentálne to moje vydavateľstvo dohaduje s kníhkupectvami.  

Vlaďke Šebovej ďakujem veľmi pekne za rozhovor, poskytnuté fotografie a zaujímavosti, ktoré ste o nej najskôr netušili: 
- medzi jej najobľúbenejších autorov patria zvučné mená ako Rowlingová, Orwell, Wilde či Carnegie... Rada číta literatúru osobného a profesného rozvoja, staršiu anglickú literatúru a modernú fikciu.  
- okrem písania a čítania zbožňuje jogu, prechádzky v prírode so psíkom, beh a plávanie. 
- je dlhoročná vegánka, neje lepok a je abstinentka. 
- jedným z jej najobľúbenejších citátov je jeden z Alice v krajine zázrakov: 


“Povedala by si mi, prosím, kadiaľ sa odtiaľto dostanem?” spýtala sa Alica.
“Záleží na tom, kam sa chceš dostať,” povedala mačka.
“To je mi jedno,” povedala Alica.
“Potom je jedno, kadiaľ pôjdeš,” povedala mačka.  

- okrem písania a podnikania sa istý čas venovala modelingu- v roku 2009 bola finalistkou súťaže krásy "Dievča rádia". 

Ak sa o autorke, plánovaných besedách a o sérii Insomnia chcete dozvedieť viac, 
navštívte oficiálnu stránku: http://insomniadiary.com/



streda, 26. júla 2017

Jana Šulková: Práca editora nespočíva len v tom, že človek sedí celý deň za stolom a číta knižky

Slovenská autorka, ktorá píše pre mladých, študuje editorstvo a podieľa sa na vzniku e-magazínu VinLit o literatúre. Jana Šulková je spisovateľka, ktorá je obklopená knihami a vidí ich z obidvoch strán- z tej čitateľskej a aj tvorivej. 

 1. Ahoj, Janka! Som veľmi rada, že s tebou opäť môžem urobiť rozhovor. Keďže si v očiach . slovenských čitateľov pomerne známa a už som ťa dvakrát spovedala o tvojich knihách a spisovateľskej kariére na blogu, rada by som trošku zmenila charakter otázok. Ak dobre viem,
práve si skončila bakalára na vysokej škole a bude z teba editorka. Aký to je pocit? 
Ahoj, v prvom rade som veľmi rada, že sa opäť stretáme pri projekte na tvojom skvelom blogu. Podľa mňa patríš k špičke slovenských blogerov, preto s tebou veľmi rada spolupracujem. Áno, v máji som absolvovala bakalárske štúdium v odbore editorstvo a vydavateľská prax. Je to skvelý pocit, pretože všetka drina, ktorú tento odbor vyžaduje, sa dočkala odmeny – diplomu a aj nejakej tej editorskej praxe. Od septembra však pokračujem na magisterskom štúdiu, takže ešte budem chvíľu študovať, ale verím, že aj naďalej pracovať v odbore. 



2. Možno poniektorí čitatelia môjho blogu uvažujú aj o editorstve. Ako by si ho opísala? Myslíš, že sa ho oplatí študovať, ak niekto miluje nadovšetko knihy a rád by sa v budúcnosti pohyboval v týchto vodách? 
Záleží od toho, čo človek od odboru očakáva a ako si predstavuje svoju budúcnosť. Ja som bakalára študovala podľa starej akreditácie, teraz je už nová, ktorá je podľa mňa ešte lepšia, ešte viac zameraná aj na marketing, nielen na jazyk a aj na online svet. Ak je však niekto spisovateľ, tento odbor môže študovať, no nemal by si na tom zakladať. Ja som išla študovať preto, že som chcela byť editorka, nielen autorka – byť teda s knihami v kontakte celý život, pracovať pre vydavateľstvo. Preto to pre mňa bola skvelá voľba. Nie je to však jednoduché a ani práca editora nespočíva len v tom, že človek sedí celý deň za stolom a číta knižky. Preto každému odporúčam pozrieť si na webovej stránke univerzity (http://www.chcembytslovencinar.ukf.sk) predmety, ktoré tento odbor prináša, a pouvažovať, či je to pre neho naozaj to pravé, vysnívané a či tomu chce venovať všetok svoj voľný čas, pretože len robiť skúšky nestačí, ak chce byť človek naozaj editor.

3. Máš už nejaké vyhliadky do budúcnosti? Alebo aspoň vysnívané vydavateľstvo, kde by si raz chcela pracovať?
Snov mám veľa a navyše ma baví každá časť editorskej práce, ale zatiaľ tomu nechávam voľný priebeh, uvidíme, kam ma vietor zaveje. Či budem niekde napevno alebo na voľnej nohe. Mám viacero predstáv, sama som zvedavá, ktorá sa zhmotní.

4. Máš pocit, že v očiach či už obyčajných smrteľníkov alebo vydavateľstiev budeš mať ako editorka niečím navrch, keďže si aj spisovateľka? Alebo ide striktne o to, aký máš vkus na knihy, korektúru a podobne?
To, že píšem, neberiem ako nejakú výhodu. To nie je editorská prax, hoci je to plus, keďže viem lepšie štylizovať, a to nielen umelecké, ale aj iné texty... Výhodou pre mňa je to, že lepšie poznám prostredie vydavateľstva, keďže som mala tú možnosť písať záverečnú prácu z tohto súdku, za čo vďačím môjmu úžasnému vydavateľtsvu Motýľ. Práca recenzentky a šéfredaktorky VinLitu mi zas prináša prehľad o aktuálnej literatúre. Mimo písania sa však snažím nadobudnúť čo možno najviac praxe aj ako editorka, lebo bez praxe sa človek nikam nedostane. Len vzdelanie už dnes nestačí. Čo sa týka redigovania textu, to je kapitola sama o sebe. Dobrý redaktor by sa mal orientovať v tom, čo robí, nemal by autorovi vnucovať svoj jazykový vkus a mal by sa snažiť z knihy vykresať to najlepšie. Je ale rozdiel v tom, či redaktor robí kompletnú redakciu alebo len jazykovú. V každom prípade treba brať ohľad na to, o aké dielo ide a komu je určené, na čo niektorí zabúdajú. Sú texty, v ktorých majú aj slang či vulgarizmy opodstatnenie.

5. Keďže sa pohybuješ v takomto knižnom a spisovateľskom prostredí, máš pocit, že mladí Slováci píšu veľa? Je možnosť, že by možno raz niekto z nich prerazil do sveta? Pretože slovenčina je ťažká a krásna, ale, bohužiaľ, nie je veľmi populárna. Je dosť veľký rozdiel v predajnosti a zásahu na knižný trh, keď knihu napíše Brit a keď Slovák... 
Toto viem posúdiť iba laicky, ale aj v súčasnosti máme viacerých autorov, ktorí sú prekladaní a sú v zahraničí úspešní. Preto by som nehádzala flintu do žita, ako sa hovorí. Verím, že príde čas, keď aj o našich autoroch bude viac počuť, no najskôr im musia dať šancu domáci čitatelia, čo vidím ako väčší problém. Mnoho Slovákov má voči domácim dielam predsudky a hodnotia ich, hoci neprečítali ani len tie základné, ako braky. Je to smutné, ale je to tak.
A čo sa týka toho, že mladí Slováci píšu veľa – myslím si, že je to tak, no neviem, či každý píše preto, lebo chce alebo že ho to baví a napĺňa. Stretla som sa už aj s tým, že človek nečíta, nepíše, ale rozhodol sa byť spisovateľ a pýtal si odo mňa rady, ale aj s tým, že sa ma mladé dievča pýtalo hneď na honorár, namiesto toho, aby sa zaujímalo o vzdelávanie sa v písaní. Motiváciu ma každý inú, či je správna, nechám na ich posúdení.


6. S akým spisovateľom alebo spisovateľkou by si sa raz chcela stretnúť a získať venovanie do knižky? Čo by si mu povedala? 
Ak by som mala vychádzať z mojich súčasných pocitov, bola by to Elena Ferrante. Tá žena ma totálne dostala a ja nechápem, ako dokáže písať tak skvelo! Som z nej paf, takže ak by sa mi mal splniť sen, bol by to kurz písania s Elenou Ferrante! J A okrem slov chvály, ktorými by som ju zasypala, by som sa snažila zistiť, či je niečo z Neapolskej ságy autobiografické, pretože pri čítaní mám ten pocit.

7. Okrem toho všetkého si aj spoluzakladateľkou projektu VinLit, do ktorého prispievam aj ja.  Ako tento projekt začal? Si prekvapená, kde sa ocitol dnes alebo nás čaká ešte veľa práce, aby sa posunul do tej méty, kde ste si to vždy predstavovali? 
Ja som vôbec rada, že popri všetkých povinnostiach, ktoré všetci máme, a nástrahách dnešnej doby VinLit funguje. Hoci ešte o nás nevedia všade, považujem tento projekt za úspešný. Už len to, že sa v ňom dokážu stretnúť ľudia z celého Slovenska a rôzneho veku a dobrovoľne ho tvoriť je pre mňa neskutočný úspech! Samozrejme, stále sa je kam posúvať, takže pracujeme na zlepšení, najmä na tom, aby bol čo najpríťažlivejší pre čitateľa. Som vďačná každému, kto ho spolu s nami tvorí, ako aj všetkým čitateľom. Veľkú podporu máme aj z UKF, z čoho sa taktiež veľmi tešíme. Počas štátnic bol VinLit súčasťou štátnicovej otázky, čo bola pre nás pocta a potvrdenie toho, že to, čo robíme, nie je zbytočné.

8. Aké máš momentálne plány do budúcnosti? 
V prvom rade byť zdravá a šťastná, milovať a byť milovaná, doštudovať, veľa pracovať, písať, tvoriť, žiť najlepšie, ako viem. Asi toľko.

9. Ako si užívaš leto? Píšeš? Čítaš? Cestuješ? Leto som si užila týždeň na výbornej dovolenke na Zakynthose, kde som bola s priateľom a kde som po dlhom, dlhočiznom čase skutočne vypla mozog a len oddychovala, nemysliac na všetku tú prácu, čo ma doma čaká. No a teraz som už späť v realite, píšem, čítam, redigujem, prosto pracujem. Ale mňa moja práca baví, takže je to v poriadku, aj keď sa netajím tým, že ešte by som si nejakú tú dovolenku rada užila a niekedy si aj zašomrem, ale to k tomu patrí. 



10. Aké sú tvoje najväčšie záľuby hneď po písaní a čítaní? Písanie a čítanie.  Okrem toho rada cestujem, aj keď zatiaľ dosť málo oproti tomu, čo by som chcela, rada chodím do prírody, ale len takej nie veľmi divokej, napríklad na kone, keďže mám fóbiu z hmyzu, rada nakupujem, čo nie je bohviečo pre peňaženku, rada pozerám filmy a počúvam hudbu. Je toho viac, no najlepšie si voľný čas užívam s priateľom.
11. Pracuješ už na novej knihe? Máme sa na čo tešiť? Jasné, na novej knihe už usilovne pracujem, aj keď nepíšem, tak o nej rozmýšľam, takže mám teraz dosť hektické obdobie. Minule som sedela v autobuse do Bratislavy a musela som vytiahnuť zápisník a začať si zapisovať, keďže notebook som v taške nemala. Je teda pravda, že človek má najlepšie nápady, keď sa mozog nesnaží.
Hoci boli moje plány spočiatku trochu iné, predsa len to bude kniha pre mládež, ktorá bude, dúfam, na svete prvá. Opäť skúšam niečo nové, čo sa rozprávača týka, takže som zvedavá, s akým ohlasom sa stretne. Viac zatiaľ neprezradím, no časom sa na internete objavia informácie o pripravovanej knižke. Čitateľov budem včas informovať.
Veľmi pekne ti ďakujem za skvelé otázky a zo srdca zdravím všetkých čitateľov tvojho blogu! J


Na záver by som sa chcela Janke poďakovať nielen za rozhovor, a fotky ale aj za niekoľko faktov, ktoré o sebe prezradila: 

- Janka má veľkú záľubu v zbieraní zápisníkov. Je jej jedno, že ich má doma 50, nezapísaných, pretože ak vidí niekde ďalší, ktorý je navyše pekný, musí ho mať :) 
- má neskutočný strach z hmyzu- je jej jedno či to je osa, čmeliak alebo včela. Aj keď to je iba mucha, tep jej vyskočí na 200 :D 
- má malý problém, rovnako ako väčšina z nás, dokopať sa k fyzickej aktivite. Momentálne dáva šancu pokojnej jóge, ktorá jej robí dobre na chrbticu. 
- Ako sama hovorí: " Mám „skvelú“ vlastnosť – myslím si, že som robot a všetko, čo si naberiem na plecia, určite stihnem. Potom mám, samozrejme, stresy, ale aj tak si nedám povedať a som aktívna na všetky strany. Často sa mi to vyplatí, asi preto ma to ešte neomrzelo. J " (klop klop) 

štvrtok, 20. júla 2017

Všetko, úplne všetko: kniha vs. film

Kniha o riskovaní všetkého pre lásku od Nicoly Yoonovej zaznamenala veľkú senzáciu v knižnom svete. Ako to však dopadlo s jej filmovým spracovaním? 


Kniha 
O písanom slove som sa vyjadrila v už staršej recenzii, kde som bola sama prekvapená aké pocity vo mne evokovalo toto dielko. Je to pomerne krátky román, kde text oblievajú aj tzv. "obrázky", pretože dvaja protagonisti si poväčšine e-mailujú, posielajú správy alebo chatujú. Práve preto sa kniha číta veľmi rýchlo a príjemne, ba čo viac, skrýva v sebe naozaj krásne citáty. Bohužiaľ, bola som nemilo prekvapená z konca. Čakala som niečo úplne iné a ešte viac šokujúcejšie. Možno to bolo preto, lebo som fanúšička otvorených alebo takých nespokojných koncov, ktoré vás prinútia rozmýšľať nad príbehom aj dlho po jeho prečítaní. Avšak to, s čím prišla autorka, mi pripadalo ako prvý nápad, čo jej zišiel na um.  Neviem, mne osobne to ako originálne zakončenie neprišlo. 



Film 
Do kina som vedela s tým, že viem o čo ide. Vlastne ani netuším prečo som bola zvedavá na film, keď ma neoslovil ani trailer a ani herci. Asi som len  mala náladu pozrieť si niečo romantické pre tínedžerov, dúfajúc, že scenár bude naozaj napísaný podľa knižnej predlohy.
A verte či nie, keď som vyšla z kinosály, bola som mierne unesená, aj keď v podstate šlo o ten istý príbeh, len inak podaný. Za tie necelé dve hodinky som si stihla obľúbiť hercov a dokonca som mala pocit, že hlavná myšlienka, ktorú chcela Yoonová vysloviť, sa do mňa pomaličky zakoreňovala. Odrazu mi dej prišiel ešte smutnejší a vážnejší, ale aj napriek tomu ružový. Dejová línia poslušne nasledovala svoju papierovú predchodkyňu, takže žiadne prekvapenia v kine nečakajte. Páčilo sa mi aj to, že hlavné úlohy dostali herci o ktorých som až tak veľa nepočula (dobre no, Amandla hrala Rue v Hunger Games, ale to je asi tak všetko) a aj napriek tomu to hrali dobre a prirodzene. Koniec bol taký istý aký som očakávala (alebo vedela) a, bohužiaľ, bola som rovnako sklamaná. 



V konečnom dôsledku som naozaj rada, že som si pozrela aj film, pretože sa mi (neublížte mi) asi páčil viac ako kniha, ale len o trošku. Mala som pocit, že na plátne som sa s Maddelininým osudom vedela viacej stotožniť a žasnúť nad tým, ako dokázala 17 rokov trčať v jednom dome. A čo by robila, keby neexistoval internet? A ako by napredoval jej život, ak by Ollyho vôbec nespoznala a ona by bola odsúdená žiť iba v interiéri? A možno by sa nikdy nedozvedela pravdu... Predpokladám, že moje pochodové myšlienky asi nechápete, ale verte, že po pozretí filmu sa budú v hlave vynárať aj vám. 


utorok, 18. júla 2017

Ivica Ďuricová: Presadiť sa na celosvetovom trhu nie je ľahké, je tu veľká konkurencia

Ivica Ďuricová je autorka, ktorú vydavatelia trinásťkrát odmietli. Nakoniec to vzala do vlastných rúk a jej kniha, Zlaté puto, dýcha v literárnom svete už skoro rok. V týchto dňoch pracuje na pokračovaní. 

Ivica Ďuricová je slovenská copywriterka a autorka kníh. Po dvoch biznisových knihách jej na jeseň 2017 vyšla prvá beletria. Študovala nemecký jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a ešte počas
školy založila vlastnú jazykovú školu, ktorú neskôr predala. Okrem písania miluje čítanie, zelený čaj, čokoládu a cestovanie. Najviac na svete jej učaroval Rím. Riadi sa heslom, že skutočná mágia vzniká vtedy, keď slová zoradíte v správnom momente do toho správneho poradia a dokážete pohnúť nielen ľuďmi, ale aj celým svetom... 

1. Dobrý deň, som veľmi rada, že bolo možné s Vami urobiť rozhovor :) Pred rokom Vám vyšla knižka, špionážna fikcia, s názvom Zlaté puto. Odvtedy sa tento príbeh ocitol v rukách mnohých čitateľov a vypočul si mnohé recenzie. Ako vnímate vydanie vašej knihy s odstupom času? Aký je to pre vás pocit držať knihu v rukách?
Ja ďakujem veľmi pekne za oslovenie :) Držať knihu fyzicky v rukách je skvelý pocit. Musím sa priznať, že občas až zabúdam na to, aká výnimočná bola táto udalosť v mojom živote. Vždy mi to ale pripomenie nová recenzia alebo hodnotenie od čitateľov. Ten pocit, vidieť svoj príbeh naozaj na papieri, a dostávať naň tak úžasnú spätnú väzbu, je na nezaplatenie.

2. Dočítala som sa, že s vydaním vašej knihy do podoby, v akej ju poznáme dnes, stojí dlhší a krvopotnejší príbeh ako by si človek mohol predstaviť. Zlaté puto totiž neuzrelo svetlo sveta obvyklým spôsobom, ale o niečo kľukatejším a trpezlivejším...
Áno, Zlaté puto sa rodilo ťažko :) Knihu som napísala ešte v roku 2013, a keďže som už mala skúsenosť s medzinárodným vydaním vo sfére biznisových kníh, dala som rukopis rovno preložiť do angličtiny. Začala som oslovovať zahraničných literárnych agentov a pokúšala sa tak nájsť si vydavateľa v anglicky hovoriacich krajinách. Tento proces však trval dlho a jeho výsledkom bolo 13 odmietnutí. Dodnes ich mám rovnaký počet ako J.K. Rowlingová pri Harrym Potterovi :-D Ku knižnému biznisu to patrí, no mňa to aj tak celkom roztrpčilo a na príbeh som zanevrela. Uložila som ho do zásuvky a pomerne dlho tam odpočíval nedotknutý. Potom som stretla spisovateľku Vlaďku Šebovú, čo je dievča v mne podobnom veku. Stali sa z nás dobré priateľky a Vlaďka do mňa neustále zabŕdala, aby som príbeh vydala. Keďže už som nechcela počuť ďalšie nie, rozhodla som sa ísť do vydania pod vlastnou značkou. To však znamenalo zabezpečiť si najskôr dopredu nemalé financie, keďže vydanie papierovej knihy sa hýbe v tisícoch Eur. A tak som sa rozhodla skúsiť crowdfunding. Ide o tzv. kolektívne financovanie, alebo laicky aj časovo obmedzený predpredaj, ktorý autorovi zabezpečí dopredu prostriedky na vydanie knihy. Kampaň sa podarila, a tak mohla kniha uzrieť svetlo sveta.

3. Živíte sa písaním alebo je to len vaša záľuba?
Už roky fungujem ako copywriter, teda tvorca reklamných textov pre klientov. Pre rôzne firmy tvorím texty na ich web stránky či tlačové materiály, vymýšľam názvy firiem a slogany, alebo školím ľudí, ako pútavo písať. Čiže áno, živím sa písaním, zatiaľ ale nie písaním kníh. Tie sú mojou veľkou vášňou a koníčkom, no zatiaľ nie živobytím. Verím ale, že jedného dňa ma budú živiť :)

4. Chceli ste byť odmalička spisovateľkou alebo ste vyštudovali niečo úplne iné a vzápätí ste sa v knihách opäť našli?
Pamätám si, že už ako malé dieťa ma fascinovali knihy. Aj keď som nevedela čítať, listovala som si v knižkách a podľa obrázkov som si vymýšľala príbehy a rozprávala ich každému, kto ma bol ochotný počúvať. Neskôr, keď ma naučili čítať, som knihy hltala a trávila hodiny v školskej knižnici. Bola som taký ten typický bifľoš :) Milovala som slohy a svoju prvú rozprávku som napísala ako 7-ročná. Čítanie a písanie ma vždy bavili zo všetkého najviac. Keď som neskôr zistila, že všetky tie príbehy tvoria ľudia, ktorých volali spisovatelia, samozrejme, že to bol hneď môj sen. Dlho však ostal iba snom, pretože okolie do mňa vtĺkalo klasické presvedčenie, že ako spisovateľka sa neuživím. Šla som teda študovať jazyky a istý čas som sa im aj venovala ako lektorka. Potom ma to stiahlo naspäť k písaniu a už som pri ňom ostala. Knihy prišli postupne ako logické vyústenie toho, že som denno-denne pracovala s textom. Veľa som písala o biznisových témach, takže moje prvé dve knihy boli práve z tohto prostredia. Beletria bol nesplnený sen, ktorý som si splnila až minulý rok so Zlatým putom.



5. Rada sa pýtam autorov, či majú nejaké rituály pri písaní, resp. kedy sa im píše najlepšie. Máte aj vy nejaké zvyky alebo píšete vždy a všade?
Zvyky nemám. Veľmi dobre sa mi píše v noci, som taká nočná sova. Všade je ticho, nikto nevolá, nepíše maily, neotravuje na Facebooku. Vtedy mám maximálny pokoj na tvorbu. Veľmi dobre sa mi píše aj v knižniciach, kde je ticho a taký akýsi magický duch kníh a príbehov. Mnoho spisovateľov píše po kaviarňach, no ja nie som ten typ. Na prácu potrebujem absolútne ticho, často neznesiem ani hudbu. Potrebujem počúvať svoju múzu a tá má veľmi tichý hlas :)

6. Počula som, že na svete je už aj anglický preklad Zlatého puta v e-formáte. Aké máte ambície?
Áno, Zlaté puto vyšlo pod anglickým názvom The Golden Bond už aj celosvetovo. Opäť som sa rozhodla pre selfpublishing a knihu vydala cez Amazon Kindle Direct Publishing platformu. Počas prvého týždňa som knihu ponúkla zadarmo a v rebríčku voľne dostupných ebookov sa na Amazone v kategórii špionážne thrillery dostala medzi 20 najsťahovanejších. To ma obrovsky potešilo a povzbudilo do ďalšej práce. Presadiť sa na celosvetovom trhu nie je ľahké, je tu veľká konkurencia. No pracujem na tom, aby sa Zlaté puto v angličtine dostalo medzi čo najväčší počet zahraničných čitateľov.

7. Pracujete na druhom dieli? Na čo sa môžeme tešiť?
Áno, pokračovanie mám rozpísané a chcela by som ho dokončiť do jesene, aby mohlo vyjsť niekedy v októbri / novembri. Uvidíme, ako všetko pôjde. Zatiaľ nechcem veľa prezrádzať, no dozvieme sa, kto Sofii poslal záhadný list a na scénu sa vráti aj obľúbený zloduch Adam. Jeho postavu si mnohí veľmi obľúbili a ja sa veľmi teším na písanie jeho interakcií s našou hlavnou dvojicou. Čitatelia sa môžu tešiť aj na nové postavy a na hlbší pohľad do toho, ako funguje digitálna špionáž a čo všetko dokáže spraviť s našimi vzťahmi.

8. Mali ste líniu príbehu (či už knihy alebo série) premyslenú od začiatku alebo sa vám postupne časom odkrývala sama?
Úplne na začiatku som mala v hlave len hlavnú postavu Sofiu. Postupne som pridala boj dvoch tajných agentov. Tam niekde som sa v príbehu zasekla, až kým mi nepomohol Edward Snowden, ktorý v roku 2013 vyšiel na svetlo sveta so svojimi šokujúcimi odhaleniami o internetovom súkromí a špehovaní. Vtedy som vedela, že toto použijem do príbehu. Ako som písala, dej sa začal sám formovať, až som prišla celkom na koniec prvej časti. Zvyšok trilógie mám dnes približne premyslený, ale ešte sa môže veľa zmeniť počas samotného písania.

9. Príbeh Sofie, Williama a Adama sa odohráva v horúcom talianskom Ríme. Prečo ste sa rozhodli vsadiť príbeh do konkrétneho mesta? Máte k nemu blízko?
Rím milujem. Je to jedno z mojich najobľúbenejších miest na svete. Mám ho pomerne dobre prechodený a cítim sa tam už ako doma. Chcela som do príbehu použiť mesto, ktoré bude ostro kontrastovať s jeho hlavnou zápletkou. Digitálna špionáž a chaos tajných klubov je v úplnom protiklade k pokojnej atmosfére tejto južanskej metropoly. A práve v tom je ten vtip. Na mieste, akým je Rím, by nikto nečakal niečo ako existenciu Veľkého brata. A predsa... ako v duchu hesla pod lampou býva najväčšia tma.



10. Bude aj druhý diel vsadený do konkrétneho iného mesta či opäť do Ríma?
Časť deja sa opäť odohrá v Ríme. Sofia tu potrebuje navštíviť dve dôležité miesta, ktoré jej pomôžu pochopiť jej Dar. Myslím, že knihomoli budú z týchto zastávok nadšení :)
Potom sa presunieme do ďalšieho mesta, ktoré mi je srdcu blízke a môžem prezradiť, že je to tiež európska metropola.

11. Keďže ide o špionážny príbeh, veľkú úlohu v ňom zohráva technológia, dáta a počítače. Ako vnímate dnešnú internetovú dobu, kde dokážete vždy všetko nájsť alebo si niečo vygoogliť? Myslíte si, že internet je nebezpečné miesto?
To, že dokážeme na internete toho veľa nájsť a že nás spája, je jeho dobrá stránka. Táto minca má ale aj svoju odvrátenú tvár. Všetko, čo vyhľadávate, lajkujete, sledujete, komentujete a postujete, sa zhromažďuje na rôznych serveroch po celom svete. Všetky tieto informácie a ich nespočetné kópie sú uskladňované, analyzované a vyhodnocované. Často za účelom skvalitňovania služieb, no bohužiaľ, sú aj zneužívané. Presne to odhalil whistleblower Edward Snowden, ktorý pracoval pre americké tajné služby. Dnes už celosvetové sledovanie nie je žiadna konšpirácia, ale potvrdený fakt. To, že všetci máme digitálnu stopu plnú citlivých informácií, ktorá je niekde uložená a majú na ňu dosah nielen technologickí roboti, ale aj živí ľudia, je nebezpečné. Ľudský faktor totiž môže zlyhať. Nechcem tým povedať, že teraz máme všetci žiť v jaskyni a už nikdy sa nedotknúť počítača ani mobilu, no mali by sme byť opatrnejší v tom, čo všetko riešime v digitálnom priestore. Už aj na Slovensku máme prípady toho, ako sa zázračne zrazu na verejnosti objavili súkromné Facebookové konverzácie politikov napr. s milenkami. Ak teda niekto veľmi chce, k citlivým digitálnym informáciám sa dostane, a potom vám môže ublížiť. Aj o tomto píšem v Zlatom pute.  

Autorke ďakujem veľmi pekne za poskytnutie rozhovoru :) 
Moju recenziu na Zlaté puto si môžete prečítať TU.