štvrtok, 5. januára 2017

Denník Anny Frankovej

O denníku Anny Frankovej, dievčaťa, ktoré žilo cez druhú svetovú vojnu, sa toho veľa popísalo. Nejde však o to, čo sa o ňom píše alebo čo vám o ňom poviem ja. Ide o to, čo vám povie denník- a ako vám Annine slová zarezonujú v srdci. 

Autor: Anna Franková                                                          

Počet strán: 373 
Žáner: autobiografia, vojnový 
Vydavateľstvo: Slovart 
Rok: 2015, nové vydanie 

Pôvodná anotácia: 
Jediný denník, ktorý by si mal prečítať úplne každý!Úplné vydanie najznámejšieho denníka na svete pod záštitou Nadácie Anny Frankovej.
Je len pár kníh, ktoré majú takú obrovskú výpovednú hodnotu a emocionálny náboj ako denník trinásťročnej Anny Frankovej, ktorá sa spolu s rodinou počas druhej svetovej vojny dva roky ukrývala v zadnej časti jednej budovy v Amsterdame. Tesne pred koncom vojny však bola prezradená a spolu s celou rodinou odvedená do koncentračného tábora, kde tesne pred koncom vojny zomrela.
Zostali po nej len zápisky. Denník, do ktorého si zapisovala udalosti od 12. júna 1942 do 1. augusta 1944, a v ktorom očami dievčatka, ktoré musí akceptovať hrôzostrašnú realitu, zachytávala všetko, čo sa okolo nej dialo. A napriek tomu, že sa konca vojny nedožila, jej denník ostáva svedectvom neuveriteľnej krutosti nacistického režimu a pripomienkou udalostí, ktoré sa už nikdy nesmú zopakovať.


Moje hodnotenie: 
Denník Anny Frankovej patrí k celosvetovo známym  a uznávaným knihám- o tom niet pochýb. Na tento denník som sa v mysli chystala naozaj dlho až v jeden večer som si ho spontánne objednala a bolo to. Nedokázala som ho mať dlho len na poličke- veľmi ma to k nemu ťahalo, bola som zvedavá, či je naozaj taký dobrý ako sa o ňom všade píše a hovorí. 

V prvom rade je potrebné uvedomiť si dve veci: tento denník písalo dievča, keď malo približne 13
Originál vystavený v dome Anny Frankovej (múzeum)
rokov a že sa to naozaj stalo. Spočiatku ten začiatok denníka pripomína obyčajný denník- opis osôb, povrchné názory na spolužiakov, každodenná rutina... Nechcem tým povedať, aby bol každý nedočkavý na pasáže, keď sa konečne začne vojna, ale to, aby čitateľ vnímal denník ako celok- aj zaujímavé a aj nudné pasáže majú svoje miesto a patria k životu. Aj napriek tomu, že Anna mala počas písania denníka 13/14 rokov, z textu cítiť, že bola mentálne vyspelá a veci chápala inak ako jej rovesníci. Pravda je taká, že Anna si nekládla servítku pred ústa- keď chcela vedieť toto a toto, napísala to, keď nevedela čo znamená takáto nadávka a taký pojem, rozpísala to. Je to veľmi úprimná spoveď mladej duše. 

Lebo stále verím v dobro, ktoré je ukryté v ľudskom vnútri. Keď sa pozriem na oblohu, pomyslím si, že všetko sa znovu obráti na dobré, že aj táto hrôza sa raz skončí, že na svete opäť zavládne mier a poriadok." -Anna Franková
Asi najsilnejšie zo všetkého, čo som počas denníka cítila, bolo to, keď som si uvedomila, že niekedy, dávno predtým ako som sa narodila, všetky útrapy prežívala presne tak ako to napísala. Keď napísala, že je smutná, ona naozaj v tej chvíli, s denníkom na kolenách, bola smutná. Počas vojny. Viete, teraz keď čítate moju recenziu, vám to možno dojemné nepríde. Ale ak máte Denník Anny Frankovej v rukách a listujete si obrázkovú prílohu (čiernobiele fotografie z Anninho života), doľahne na vás súcit. Popravde predtým ako som si prečítala túto knižku, nemala som ani šajnu ako sa asi museli cítiť Židia a ako žili- teda ak sa to dá nazvať žitím. Celé mesiace, ba aj roky, sa skrývali v absolútnom tichu, nesmeli vyjsť na ulicu a boli dni, keď sa nemohli pohnúť z miesta 24 hodín, aby nezavŕzgalo drevo a neprezradili sa. Niekedy ich jedálny lístok pozostával zo starých zemiakov a zhnitých jahôd- a nikto nesmel nič povedať, iba otvoriť ústa a jesť. Ešte aj vlastniť domácu mačku bolo nebezpečné, pretože potom bol každý poštípaný od premnožených bĺch. Ani som sa len nepriblížila k tomu, čo napísala Anna do denníka. 

Okrem životných podmienok sa zhoršovali aj tie psychické. S ľuďmi s ktorými sa skrývala si často krát liezla na nervy, nevedeli sa vystáť. Hádali sa. Nadávali si. Neukázali čo majú, len aby sa nemuseli deliť. A aj napriek všetkému pri každom vysielaní v rádiu všetci spolu, na kope, počúvali Angličanov, ktorí im zvestovali, čo sa dejej vo svete. 



Toto svedectvo odporúčam každému. Jednak pre to, lebo každý by mal mať ako-taký obraz o vojne, taktiež pre to, lebo táto kniha nesie posolstvo a každého istým spôsobom zmení. Veď sa len pozrite čo Anna dokázala- jej snom bolo napísať knihu a stať sa spisovateľkou. So všetkým šťastím aj napriek tomu, že ich odvliekli do koncentračných táborov, denník nakoniec našli tí povolaní a nakoniec jej ho otec vydal. Bol preložený do šesťdesiatich jazykov a dnes je Annin dom múzeom, jej úprimnú spoveď čítajú a pozerajú ľudia po celom svete. Dokázala to, čomu možno ani sama neverila. Škoda len, že  sa toho nedožila. Som si istá, že by sme si od nej mali brať v mnohom inšpiráciu- keď ona aj napriek tomu v akej dobe žila, verila v ľudské dobro, tešila sa z maličkostí a života,tak kto potom má právo kritizovať a ľutovať sa? Keď nemala ona ťažký život, tak kto potom? Niekedy, keď si spomeniem na Annu a na to, že sa nedožila toľko rokov čo mám ja, mám chuť si užívať život ešte viac. Aj za ňu. 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára