sobota 25. marca 2017

7 rád pre budúcich spisovateľov

Mnoho ľudí miluje písanie. Zväčša je to potreba vyventilovať si hlavu a dať dokopy myšlienky a nápady, ktoré tvoria nezastaviteľný vír v mysli. Niekto píše básne alebo články, lenže nájdu sa aj takí, ktorí píšu prózu. Buď poviedky alebo dlhočizný dokument, ktorý svojím rozsahom pripomína knihu. A ktovie, možno z toho raz naozaj kniha bude. 

Keďže sama patrím k tým, ktorí radi píšu nielen články a poviedky, ale aj dlhšie príbehy, zaujímala ma tzv. "teória písania", ktorá mi upriamila pozornosť na to, čo robím zle a ako sa zlepšiť. Pretože nie je hanba napísať niečo zle. Hanbou je napísať niečo zle a nepriznať si chyby, ktoré by ste vedeli opraviť. Prinášam vám 7 rád, ktoré by vám pri písaní vašej tvorby dokázali pomôcť a vylepšiť vaše prozaické texty. 

1. Písanie je vytrvalostný šport 
Veru, je to tak. Nie je ľahké napísať knihu a už vôbec nie, keď vám to trvá rok alebo dva. Za ten čas
sa každý spisovateľ vyvíja, rozširuje si obzory a sám sa mení. Počas písania ho napádajú nové veci a vylepšenia, rovnako ako aj pochybnosti a beznádej. Počas toho musí autor neustále veriť v svoj príbeh a schopnosti, že to jedného dňa dopíše.
A bum, tu je kameň úrazu. Ono to nie je iba o dopísaní knihy. Keď autor príbeh dokončí, mal by si ho niekoľkokrát prečítať a prepisovať, vylepšovať, kritizovať. Niektorí sa z toho možno aj zbláznia, pretože je to ťažký, ale predovšetkým na čas náročný, proces.
Jeden z najdôležitejších faktorov je štýl autora. Každý z nás, bez ohľadu na to, či píše alebo nie, má jedinečný štýl vyjadrovania sa a myslenia. Neexistujú na svete dvaja ľudia, ktorí by vám opísali rovnako západ slnka alebo rozbúrené more- niekto začne obrázok opisovať od oblohy, druhý začne lúčmi slnka a v druhom prípade niekto začne opisovať modré slané more alebo spenenú vodu, ktorá sa obíja o skaly. Váš štýl sa nedá zmeniť, pretože vy už nejakú tú dobu (celý svoj život) rozprávate a vyjadrujete sa istým spôsobom. Preto, ak sa vám nepáči, čo ste napísali alebo si myslíte, že to je strašné a nikoho by to nebavilo, pamätajte na dve veci: a, to, že je váš štýl zvláštny, znamená, že je originálny a to je v literatúre neuveriteľne vzácne a b, svoj štýl dokážete priviesť do dokonalosti len praxou. To znamená, že musíte písať a písať. Môžete vyskúšať rôzne cvičenia: koľko synoným vás napadne za dve minúty na dané slovo, každý deň umelecky opíšte nejaký obrázok alebo si precvičujte to, v čom ste podľa vás najmenej schopný. 


2. Začiatok 
Ak chcete napísať niečo geniálne, je úplne jasné, že celý príbeh musí byť pútavo napísaný a dejovo lákavý pre čitateľa. Musí v človeku vyvolať emócie, rozplakať a oklamať ho či rozosmiať. Lenže na to, aby človek, ktorý sa nejakým spôsobom dostane k vášmu príbehu, čítal ďalej a pochopil celú myšlienku vášho diela, je potrebná jediná vec- pútavý začiatok. Keď hovorím pútavý, myslím tým naozaj pútavý. Od prvej vety až po začiatok jadra. Práve táto prvá časť dokáže zaujať a vyvolať veľké množstvo otázok, že váš príbeh vzbudí záujem. Ako sa hovorí: "najlepšie jahody na začiatok". Do prvých kapitol skryte najdôležitejšie  semienka otázok, záhady a nejasnosti, aby čitateľ vedel, čo číta. Mnohým autorom (aj mne), sa páči, keď všetko vysypem až na koniec, ale ak to podáte zlým spôsobom, stane sa to najhoršie: kniha začne čitateľa nudiť.  

Walter: "To je zlé. Nespomeniete Examiner? Nebudeme mať žiadne uznanie?" 
Hildy: "Dám to do druhého odstavca..."
Walter: "Kto, dočerta, bude čítať druhý odstavec?" 
-The Front Page (Ben Hecht a Charles MacArthur) 

3. Protagonista a záporák 
Mnohokrát sa stáva, že autor upriami celú svoju pozornosť len na svojho dokonalého neporaziteľného hrdinu, ktorý sa nikdy nebojí a ani neplače. A v momente, keď sa na scéne objaví záporná postava, prebudí sa v ňom nezastaviteľný prúd sily, ktorým ho ľahko porazí.
Zatiaľ čo protagonista je väčšinou precízne vymyslenou a napísanou postavou, záporná postava je v príbehu len preto, aby dokázala, že protagonista je naozaj silnejší a dokonalý. Nemalo by tomu byť tak. Takisto ako protagonista, aj záporná postava by mala mať svoju minulosť a charakter. Ani v živote tomu nie je tak, že buď je osoba dobrá a úprimná alebo zlá a prefíkaná. Každý je vo svojom vnútri čierno-biely, ale jedna farba u každého prevláda viac. Preto ak píšete napríklad fantasy, dystópiu, historický príbeh alebo hocijaký žáner, kde sa to schyľuje ku konfliktu či bitke, dajte si záležať aj na zápornej strane. Vdýchnete tak doňho dušu a ľahšie na jeho črtách upriamite pozornosť na rozdiel medzi dobrom a zlom.

Keď chcete vytvoriť uveriteľnú hlavnú postavu, položte si týchto sedem otázok:
1. Aká je jej dominantná vlastnosť?
2. Čo/Kto je jej protikladom?
3. Čo chce?
4. Čo je za ňou? (minulosť, rodina, tajomstvá...)
5. V čom vyniká nad ostatnými? (morálka, myšlienky...)
6. Čo poškvrňuje jej charakter? (strach, zlé vlastnosti, lenivosť...)
7. Ako to s ňou skončí?


4. Téma a prostredie 
Podľa Celie Brayfieldovej, ktorej radami som sa riadila pri písaní tohto článku, téma a prostredie
stelesňujú najdôležitejšie prvky príbehu. Keď píšete fantastiku, tak prirodzene svoj príbeh zasadíte do iného sveta. Neviem či je vôbec možné v dnešnej dobe vytvoriť úplne iný fantasy svet, aký poznáme z príbehov napísaných Rowlingovou, Tolkienom, Lewisom, Carollom, Maasovou, Martinom, Cassandrou Clare atď., lenže to neznamená, že autor nevie vymyslieť niečo nové. Je jasné, že stále sa dielo bude podobať na niečo iné, ale je dôležité, aby bolo napísané fantastickým štýlom, so svojskými postavami a inými pravidlami bytia. Pravidlá fantasy sveta sa výrazne líšia od tých našich.
A čo sa týka témy, autor by si mal pred úpravami textu položiť otázku, čo chce svojím príbehom svetu povedať. Následne by mal dávať pozor, či jeho myšlienku z textu čitateľ do seba vdýchne alebo či by mal zasiať ešte viac náznakov či semienok svojich ideí do viet. 










5. Dynamika deja 
Predstavte si tanečnicu. Jej postava sa neustále nejako pohybuje, skáče, točí sa, vrtí sa a... neustále je v pohybe. Takto nejako by to malo vyzerať aj s príbehom- mal by byť dôrazný a hĺbavý s mnohými zvratmi, ktoré v sekunde zabezpečia, že situácia sa otočí o 180 stupňov. Predstavte si, že vaše dielo (príbeh, ktorý máte ešte len rozpísaný) je vlastne tanec. Podobal by sa skôr na zvodnú sambu, či by sa hodil do pomalej melódie "Medveďku daj labku"? Je pravda, že ja sama nie som spisovateľka, ale myslím si, že už len skúsený čitateľ vie vychytať muchy a skritizovať dielo. Prečítala som mnoho kníh a preto sa aj ja prikláňam k názoru, že dynamika deja (žiadne omáčky, výstižné opisy, reálne dialógy atď.) vie veľmi dobre dopomôcť príbehu a posunúť ho na inú úroveň. Práve zvraty a nitky, ktorými zozadu ťahá autor, sa hrajú s čitateľovou psychikou a vyvolávajú v nej strach, napätie, zvedavosť či radosť. 


"Dajte čitateľom to, čo chcú, ale nie tak, ako to očakávajú." 
William Goldman 

6. Vyvarujte sa deus ex machina 
Síce názov znie neznámo a komplikovane, ide o veľmi jednoduchú vec: náhodu. Samozrejme, že náhody vedia dejom poriadne zatočiť a skomplikovať ju či vystupňovať dej, lenže príliš veľké množstvo náhod vzbudzuje nedôveru a istým spôsobom pochybnosti o autorovej kreativite. Deus ex machina sa chápe ako zvrat či zhoda okolností napr., keď sa hrdina na konci zobudí a zistí, že to bol iba sen. Aj vďaka takémuto prvku môže koniec, a vlastne celý príbeh, vyvolať v čitateľovi zvláštne emócie. Lenže nepoužívajte to často. Žiaden čitateľ to nemá rád a som si istá, že ani vy. Okrem náhody do tejto kategórie spadá aj predvídateľnosť, či veľa podobných situácií za sebou. 

7. Zlaté finále 
Niekedy, keď príbeh čitateľa neohúril, koniec dokáže všetko zmeniť. Zdevastovať a pošliapať po všetkých domnienkach či nádejách. Keď autor dopisuje svoj príbeh, poväčšine to už chce mať za sebou a preto som aj ja bola veľakrát svedkom kníh, kde bol koniec uponáhľaný ako rýchlik. Ak máte aj vy pocit, že koniec ste nejakým spôsobom "odflákli" alebo ho rýchlo naťukali, aby bolo, nič sa nedeje. Pokojne si otvorte svoj dokument znova a pokojne ho prepíšte. Prepisujte. Tak, aby bol v konečnom dôsledku rovnako žiarivý a pútavý ako zvyšok deja. Nezabúdajte, že práve koniec je tá časť príbehu, ktorá má najväčšiu silu čitateľa sklamať alebo ohúriť. Je to naozaj tenká hranica, z ktorej keď nevybočíte, máte vyhraté. Posledné strany príbehu zoraďte do krátkych kapitol a prečesajte ich do menších a výstižnejších opisov. Práve finále musí byť ešte záživnejšie, rýchlejšie a dynamickejšie ako zvyšok knihy. 
Keď si budete myslieť, že príbeh je dokončený, dajte ho prečítať ľuďom, ktorí vám povedia objektívny názor a vypočujte si ich prípadnú kritiku. Nezabudnite byť za ňu vďačný. Za ten čas si skúste prečítať iné knihy, ktoré vám môžu dopomôcť na chvíľku vypnúť a sústrediť sa na iný príbeh.


Pomohol vám tento článok? Aj vy patríte k tým, ktorí vytvárajú a na papier píšu svoje príbehy? Ak áno, povedzte, o čom píšete a aké máte plány s písaním do budúcna?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára