streda 1. marca 2017

Sme síce mladí, ale čo vlastne chceme?

Viem, že na blog treba niekedy napísať aj niečo osobné- niečo o živote, o mne, o pocitoch, aby blogger v čitateľovi vzbudil dojem, že aj on je iba človek... 

Osobne som naozaj šťastný a optimistický človek, ktorý verí v osud, lásku na prvý pohľad, zázraky a v sny. Možno to niekomu pripadá že som naozaj naivná a hlúpa, pretože tento svet je škaredé a hnusné miesto, lenže myslím si, že každý by si mal sám utvoriť názor a pohľad na svet, pretože na základe od toho sa mu bude aj tak žiť. A niekedy, napríklad teraz, mám celkom zvláštne a demotivačné obdobie. Áno, predstavte si, aj také mávajú občas "slniečkári".

V poslednom čase sa na mňa všetko sype- škola, stres, povinnosti, únava, učenie, nedostatok spánku atď. atď. Je to jeden silný vodopád, ktorý ma ťahá so sebou. A keďže ma o dva roky čaká maturita, denno-denne sa sama seba pýtam: Čo chcem so svojím životom robiť? Kebyže nedepkárčim, asi si takúto otázku ani nepoložím... Lenže koniec-koncov, možno je to tak dobre. Poznám ľudí, ktorí si majú podať prihlášky na vysokú a netušia kto sú, čo chcú v živote robiť, kde chcú žiť... Nevedia absolútne nič, možno dokonca nepoznajú ani samých seba a nemajú dostatočné sebavedomie na plnenie si vlastných snov. Určite je lepšie, keď sa zamýšľam nad tým dopredu ako príliš neskoro.


Veľmi rada a až priveľmi často sa pýtam kamarátov a spolužiakov, že čo chcú ísť študovať, kde, čo chcú robiť... A hádajte čo: nikto nič nevie. Netvrdím, že každý z nás má mať premyslený život od piatich rokov a do bodky svoj plán splniť, ale uznajte: kedy sa zaspatý človek chce prebudiť, ak ešte stále spí? Väčšina z nás spí na vavrínoch a je fakt super, keď má každý z nás neprekonateľné sny, lenže na to, aby sme si ich splnili, by sme na nich mali pracovať. Deň za dňom. Týždeň za týždňom.

Ja som šestnásť rokov žila v tom, že pôjdem na medicínu. Lenže asi tak pred polrokom som precitla, vstúpila do seba a uvedomila si, že to nie je moje volanie srdca, ale prianie rodičov. Nenútili ma a ani ma nenútia, lenže odmalička mi vštepovali (aj cudzí) tie sladké vety typu: Vyzeráš ako doktorka! Ty pôjdeš určite na medicínu! A tak ďalej- dokolečka. No a za tých šestnásť rokov počúvania týchto vetičiek som nejako podvedome prijala, že zo mňa naozaj bude doktorka a ani raz som o tom nezapochybovala.

A potom prišiel ten moment: prišla som na to, že toto ja nechcem a nebudem to robiť. Neláka ma to. Šestnásť rokov som mala istotu (aj keď, dá sa povedať, nepravdivú) a odrazu som tú istotu stratila a ja netuším kde mám ísť, čo chcem robiť a kto vlastne som. Najprv ma napadlo, že by som šla na psychológiu, po troch mesiacoch ma to prešlo a presedlala som na prekladateľstvo, lenže už aj to ma opustilo a teraz mám fázu, keď rozmýšľam nad žurnalistikou. Navyše som si uvedomila, že v budúcnosti by som sa chcela posunúť za hranice Slovenska. Nehovorím že navždy, ale určite chcem niekoľko rokov spoznávať svet, usadiť sa v nejakej inej krajine, učiť sa cudzie jazyky a nasávať krásu našej planéty, spoznávať nové mentality.


Mám ešte dva roky, čiže našťastie mám času ešte dosť, no aj tak mám pocit, že to zbehne ako voda. Každým dňom som bližšie k vysokej škole a o chvíľu to bude tu. Myslím si, že je úžasné, keď máme možnosť žiť tak ako chceme, akurát nám v tom bráni strach z toho, že to bude namáhavejšie a náročnejšie. Budeme sa cítiť sami. Budeme musieť bojovať sami za seba. Aj napriek všetkému verím, že každý pôjde tou svojou životnou cestou mysliac si, že tento život je presne taký, aký ho chcel mať.
Ospravedlňujem sa, ak vás moje výlevy absolútne nezaujali a okradla som vás o čas, ale potrebovala som to zo seba dostať von a možno dať svetu najavo, že tá hnusná neistota sa dotýka aj mňa.

A aké je to u vás? Už viete, čo chcete? Čo by ste šli študovať, príp. kde? Budem vďačná za každý komentár a názor! 

3 komentáre:

  1. Dva roky sú dlhá doba a fakt máš čas sa nad tým zamýšľať neskôr. Nezaťažuj sa tak skoro takými vecami, užívaj si život. :D Ja ešte rok na strednej a absolútne netuším, čo chcem a či sa vôbec chystám na výšku. Je to vskutku smutné, ale hovorím si, že takisto mám to stále dosť času a aj tak zmením názor ešte 500 krát. A takisto aj ty. Preto to nechaj tak a uvidíš, čo príde. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ako vraví Naty, nezaťažuj sa a užívaj si život. Na depkárčenie bude času neskôr ;)
    Je to dlhá doba a uvidíš, že nájdeš niečo, čo bude tvojím cieľom.
    Sama som na vysokej už druhý rok a naozaj neviem odpovedať na otázku, čo budem v živote robiť a kam ma to zavedie. Sú svetlé chvíľky, kedy mám aspoň čiastočnú odpoveď a sú časy, keď sa pýtam, či študujem správne. Život má veľa premenných a hlavne počúvaj svoje myšlienky a nie názory iných. :) Všetko bude, tak ako má byť :) Buď šťastná a užívaj si život. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dva roky je času a času, ale zas, ono to ubehne ani nevieš ako :) Predchvíľou som sa utešovala, že som konečne v kvinte na gymply (1.roč na strednej) a teraz už chodím pozerať na vysoké a budúci rok maturujem. A tiež koľkokrát zvažujem svoju voľbu...je to naozaj to čo chcem robiť do konca života? No ktovie...ja som to zas mala tak, že ja som sa prakticky na konci minulého školského roka rozhodla čo študovať :) A zatiaľ ma to drží :) Takže tak, nechaj to plynúť a uvidíš kam sa dostaneš :) Zbytočne hlavne nestresuj a užívaj si tento čas :)

    OdpovedaťOdstrániť